n, páter Lucian (podľa seba ten najstarší a škaredí, podľa spolubratov ten najskúsenejší) a brat Martin. Vlastne kráčajú v stopách svätého Františka z Assisi, svojho zakladateľa. „Sme stará rehoľa, ktorá má veľké zásluhy na vedení ľudových misií na Slovensku. Stáva sa, že prídeme do nejakej farnosti, kde naši bratia pred 50 rokmi viedli misie,“ hovorí páter Lucian, ktorý sám má za sebou asi päťdesiatku misií. Prečo vlastne robiť misie na Slovensku, keď pod slovom misie sa veľa ľuďom vybavia v hlave exotické zábery misionára v pralese s domorodcami? „Ohlasujeme božie slovo po celom svete, ale vidíme nutnosť jeho ohlasovania aj v prostredí, kde žijeme. Na Slovensku je dosť ľudí, ktorí akoby znovu potrebovali počuť o Bohu, upevniť vieru a usmerniť, preto prichádzame na pozvanie miestnych farárov do komunít a v priebehu týždňa sa snažíme hovoriť o základoch kresťanskej viery.“ Atmosféra okolo misijného týždňa pôsobí na mnoho ľudí magicky, k spovedi pristúpia aj tí, ktorí patria iba k sviatočným katolíkom. Ako to? „Každý určite aj zo svojej skúsenosti vie, že to čo hovorili rodičia, ste nebrali vážne, ale keď to povedal cudzí človek, začali ste o tom premýšľať. Napomenutie niekoho iného ste brali vážnejšie ako napomenutie blízkeho. Nejde o zlyhanie miestneho farára, ale jeho starostlivosť o zverených veriacich, že pozýva cudzích kňazov – rehoľníkov do svojej farnosti, lebo vie, že ľuďom je často ľahšie prijať božie slovo od cudzích,“ vysvetľuje páter Lucian. Páter Roman má svoje skúsenosti tiež: „Často si ľudia dávajú na misiách svedomie do poriadku a sú to aj veľmi staré hriechy. Misie majú dlhoročnú tradíciu, akurát, že totalita ich zamedzila. Podľa kanonického práva by sa mali robiť každých desať rokov. Je to veľmi vyčerpávajúce, ale aj úžasná vec.“ Posledné misie sa uskutočnili v Radošine v roku 1948, takže po riadne dlhej odmlke sa farnosť, do ktorej patria aj Bzince a Behynce zapojila do misijných aktivít. Sväté omše, náuky a premietanie filmu prebiehali počas celého týždňa každý deň. Miestny farár Ľubomír Havran je s misiami spokojný. „Očakávanie boli také, aby boli zaplnené lavice – a tie sú, ráno i večer.“ Pre pátra Petra sú misie v Radošine prvou skúsenosťou, ale pocit má dobrý. „Z toho, čo mi ľudia rozprávajú, tak viem, že mnohí sa na ne tešili.“ Radošina už dlhšie obdobie nezažila primície svojho rodáka, takže pri privítaní im starosta spomenul aj túto skutočnosť, aby si vymodlili ďalšieho kňaza. „Bol som milo prekvapený. To, že kňazi majú záujme o kňazstvo je prirodzené, ale že aj laici, to ma veľmi povzbudilo,“ tvrdí páter Lucian.
Autor: ab
