. Československo síce najprv „vzniklo“ v parížskych a iných politických kabinetoch, ale svoju životaschopnosť muselo preukazovať na území medzi Šumavou, Dunajom a Karpatami. Okrem iného aj v ozbrojených bojoch s boľševickým vojskom Bela Kúna, ktorý sa v roku 1919 zmocnil v Maďarsku vlády. Vavro Šrobár, prvý plnomocný minister Slovenska, vo svojich spomienkach píše o jednej kurióznej udalosti, ktorá sa odohrala na pozadí vpádu maďarskej armády. V. Šrobár trval na tom, aby sa československá výkonná moc čo najskôr usadila na Slovensku aj v Bratislave. Stalo sa tak 4. februára 1919. „Bratislava nás prijala chladne a nepriateľský,“ spomína minister, „skoro som videl, že maďarské obyvateľstvo chová pevné nádeje na návrat Slovenska k Maďarsku. Preto som žiadal generála Štefánika, aby sa čo najskôr vrátil z Itálie domov a prevzal dozor nad vojenským velením a obsadením Slovenska ako náš minister vojny.“ Nejasnosti v určovaní demarkačnej línie a hraničnej čiary medzi Maďarskom a Československom a presuny vojsk boli zámienkou, aby Maďari zaútočili. Postupovali rýchlo a úspešne, bez väčšieho odporu obsadili takmer polovicu Slovenska a v nej dôležité dopravné a hospodárske centrá... Pomoc prišla až s Francúzmi. To však už boli Kúnove vojská pri Bratislave. „Uvažoval som o našej situácii v meste. Mal som k dispozícii pár vojakov na stráži, ktorí stáli na moste cez Dunaj. Na druhom brehu v Petržalke stáli boľševici a v meste bolo 20-tisíc organizovaných robotníkov boľševikov a boľševicky orientovaných maďarských a nemeckých sociálnych demokratov, ktorí očividne čakali na príchod Maďarov. Keby sa tí vzbúrili, bol by osud Bratislavy spečatený a celá vláda by visela na kandelábroch,“ popisuje V. Šrobár svoje položenie predstaviteľa mladého štátu. Napokon sa rozhodol pre neštandardné, radikálne riešenie. Prikázal mestskému policajnému kapitánovi Brunnerovi, aby eskortoval tisíc popredných bratislavských osobností ako rukojemníkov do Luhačovíc, Terezína a Jozefova. Vo chvíli najväčšej tiesne sa stala v podstate záhadná udalosť. Na bratislavských uliciach sa objavili „Senegalci“. Bolo ich len asi dvadsať, ale chodili po celom meste a budili „strašlivý strach v obyvateľstve“. Razom sa rozšírilo, že Francúzi poslali do Bratislavy jednu divíziu farebných vojakov. Zvesť o tom sa rozniesla po celom Slovensku a pôsobila prekvapujúco. Zrazu prestávala panika za frontom, upevňovala sa dôvera v československý štát. Jej účinok ilustruje rozprávanie kuriérneho dôstojníka z Košíc, ktorý tri dni po objavení sa „Senegalcov“ v Bratislave prišiel na štáb. Referoval Šrobárovi, že všade je výborná nálada a že prvý vlak so „Senegalcami“ je už v Poprade. Sú ich vraj dve divízie. Keď sa ho minister opýtal, či ich videl, dôstojník rozhodne odpovedal, že na vlastné oči videl, ako vystupovali z vagónov. Pán minister nenamietal. Pravda je však taká, že na Slovensku nebol ani jediný vojak - Afričan. „Senegalci“ boli naši vojaci, ktorí sa v jedných bratislavských kasárňach nalíčili a zamaskovali. Nahnali však strach všetkým nepriateľom po celom Slovensku. To však nezabránilo krvavým bojom, ktoré sa rozhoreli na juhu Slovenska a trvali až do leta roku 1919.
