denie vencov a odborné prednášky – to nie je všetko, čo môžete od Uhrovčanov čakať. Kúpte si v múzeu jeho maličkú sošku, alebo popaste oči na dvestokilovom drevenom reliéfe. Pre uhrovského rezbára Jaroslava Velčického to bola vec cti, ktorú musel zvládnuť aj „ľavou zadnou.“ Neoddychujúca pravačka Presnejšie ľavou zadnou by sa to celkom nedalo, s uhrovským rodákom sa dokázal popasovať Jaroslav len pravou rukou. Inak to ani nešlo, lebo po úraze v bani prišiel o tú ľavú. Obrovský Štúrov reliéf vznikal pol roka a je na ňom asi tisíc hodín práce. Hádam jediný rezbár bez ruky sa nepodujal na také monumentálne dielo len tak. Za sebou už má zopár dychvyrážajúcich kúskov. Pred rokom sa pri Dubčekových oslavách blysol veľkou vyrezávanou knihou, do ktorej sa podpisovali hostia, ešte predtým daroval prezidentovi Rudolfovi Schusterovi drevený oltár. Jaroslavova pravačka odvtedy, čo ho takmer rozrezalo v bani, nezaháľala. Roztrhané črevá, brucho, zlomené rebrá, odtrhnutá ruka – to je 31 ročná minulosť. Odvtedy zvládol dvakrát postaviť dom, povyrezávať drevené doplnky do interiéru a pomaly sa dal aj na rezbárčinu. Palec a malíček si už odžili svoje, z každého kúsok chýba, lebo boli príliš zvedavé – zachytil ich stroj pri rezaní. Na prácu s drevom sa dal na popud manželky. V Prievidzi videla výstavu sôch telesne postihnutých rezbárov, je však pravda, že bez ruky tam nikto nebol. Jaroslav navyše nikdy nemal k drevu blízko, to skôr železo ho lákalo – je vyučeným strojárom. Najprv robil iba so sústruhom, ale keď sa mu podarila vyrobiť hlava černošky... už to išlo. „Nikdy som si nestaval malé ciele. Kúpil som si rezbárske knihy a tam bolo napísané, že treba sa najskôr naučiť vyrezávať véčka a kolieska. Ja však nemám čas! Chcel som rezbárčiť, tak som si našiel obrázok a začal som,“ spomína na začiatky Jaroslav. Jeho predpoklad, že za ním stojí nejaký duchovný priateľ – akýsi Majster Pavol z Levoče, ktorý mu ťahá ruku, je možno aj pravdou pri pohľade na drevené výtvory všade vôkol neho. Stále iný Štúr „Keď som už trochu vedel robiť s drevom, zaumienil som si, že musím urobiť aj našich dvoch uhrovských velikánov.“ Najprv sa dostal na rad Dubček. Vyrezať presné obrysy známej tváre nie je hračka. Uši, oči, nos to je najťažšie. „Keď trošku viac uberiem Dubčekovi dlátom z líca, už to nie je Dubček. Niektorí to robia tak, že si tvár známej osoby zosadrujú. Ale aby si niekto u mňa ľahol do sadry, musím sa ešte viac presláviť,“ hovorí so smiechom Jaroslav. Zatiaľ si musel vystačiť s fotkou a pri Štúrovi a Dubčekovi by to inak ani nešlo. Štúr bol tvrdší oriešok. Všetky jeho podobizne sú viac-menej štylizované. Na začiatku sa snažil zhromaždiť všetky možné obrázky Štúra. „V múzeu v Uhrovci je asi sedem jeho malieb a každá je úplne iná. Bežný človek to ani nepostrehne. Mal som už aj vyhliadnutý obrázok Hodžu, Hurbana a Štúra na fare u Hollého, ale potom sa pozerám a hovorím: veď to nie je Štúr, mal takú zvláštnu bradu. Vybral som si teda iný záber.“ Zvíťazil napokon známy portrét kodifikátora slovenčiny, ktorý vznikol premaľovaním fotografie. Ako spomienka na toto prípravné obdobie ešte stále je v Jaroslavovej dielni veľa malých i veľkých plagátikov so Štúrom, nechýbajú ani maličké sošky. Jednoducho u Velčických je to ešte stále preštúrované. Napokon sa ukázalo, že ani táto predloha nie je úplne spoľahlivá. „Až po mesiaci práce som si všimol, že ruky sú úplné nakrivo, palec bol akosi neprirodzene zvonka. Musel som to upraviť.“ Pripraviť si dobré drevo nebolo tiež ľahké, hoci u Velčických sa ho hromadí veľa. „Keby som ho mal pomíňať všetko, musím žiť minimálne ešte päťdesiat rokov.“ Prvý kúsok lipového dreva pri sušení praskol – mala byť z neho celá postava, potom sa rozhodol pre reliéf. Drevo je z asi tristoročnej lipy, ktorá hádam pamätá aj Samuela Štúra, otca Ľudovíta. Celé dni sa teda venoval Štúrovi, práca bola vyrátaná na sekundy. Oslavy Štúrovho narodenia boli v sobotu 15 októbra, reliéf odovzdal v piatok. Takže napokon už len Jaroslavov výdych: „Anciáša jeho, prežil som to!“ Ešte raz robiť Štúra sa mu nechce, rovnaké alebo podobné diela takmer nerobí. „Nemám síl vrátiť sa k tomu. Chceli by Štúra do školy, ale ja sa idem zblázniť z neho, nie som schopný ho znova robiť. Denne som pracoval 10 hodín zohnutý, to nie je pre moje kríže. Radšej im urobím nejakú detskú postavičku, nech sa odreagujem.“ Nahí aj svätí Najbližšie sa chystá pán majster na nejaký akt. To je niečo čo ešte vôbec neskúšal. Nápad je už dlhšie v hlave, drevo je pripravené – možno chýba modelka. To bude oddychovka. Životným dielom by mal byť betlehem a nie hocijaký – ten uhrovský bude v životnej veľkosti. „Plánujem to robiť desať rokov, v januári sa do toho vrhnem. Starostke som povedal: Až budete o desať rokov starostkou, postavte mi veľkú budovu, kde bude umiestnený,“ vysvetľuje a je vidno, že svätá rodina už žije samostatný život v jeho hlave.
Autor: ab
