Keď fotograf strihá fotky

Pre ktorých to nie je umenie pre umenie, ale chlieb každodenný. Robia od fotografií do pasov až po štylizované svadobné fotky. Šesťdesiatštyriročný Michal Mentel je dnes už bardom fotografovania v Partizánskom, tak čo on a fotky? Nuž, v poslednom čase ich najmä strihá a likviduje. Detstvo v znamení fotografie Fotoslužba Michala Mentela stále existuje, hoci je na dôchodku. Jeho remeslo ani nemohlo byť iné, keď nám rozpovie o svojej rodine. „Môj otec bol tiež fotografom, dvaja maminy bratia tiež, takže to zostalo v rodine. Keď som skončil osemročnú školu, išiel som do Prievidze do učňovskej školy. Bola to škola rôznych odvetví, ja som sa za dva roky vyučil za fotografa.“ Cesta úplne priamočiara a zo šestnásťročného chlapca sa stal fotograf v ateliéri. Svetlá, rertušovacia ceruzka a hlavne fotoaparát sa stali celoživotným sprievodcom. V rukách však držal fototechniku už pred učňovkou. „Na prvú fotku si nepamätám, ale otec mal doma prístroje aj čiernu komoru. Keď som chcel nejaké peniaze, dal mi film a naučil ma s ním pracovať. Bol som ešte piatak a už som chodil do komory, a tak po korunke zarábal.“ Honba za dobrým záberom ho dostihla tiež skoro. „Na prvého mája dal otec mne a bratovi desať filmov a aparáty, aby sme nafotili niečo zaujímavé. Niekoľkokrát mi niečo aj uverejnili a bol som z toho natešený,“ vyťahuje jednu spomienku za druhou pán Mentel. Ateliér – druhý domov Profesionálom sa však stal najmä v ateliérovej fotografii. Keď začínal, o farebnej fotografii mnohí ani netušili a čiernobiela dokázala vyjadriť všetko. Partizánske plné mladých ľudí pracujúcich v závode využívalo naplno možnosti ateliéru. Pracovalo v ňom päť ľudí, po návrate z vojenčiny im už šéfoval Michal Mentel. A tak mu to vydržalo až do dôchodku. Fotografie na pamiatku detí, mládeže, novomanželov, maturantov vo sviatočnom oblečení patrili na čestné miesto v každej rodine. „Fotil som najprv deti, potom ich deti a aj deti ich detí. Mám aj taký zážitok, že mi povedali: Pán Mentel vy ste fotili aj moju babku. No za tie roky to bolo predovšetkým veľa svadieb!“ Keď sa povie veľa, znamená to naozaj veľmi veľa, veď niekedy sa vyskytlo v jednu sobotu aj niekoľko naraz. V porovnaní s dnešnými časmi je to dramatický rozdiel. Pán Mentel tvrdí, že to čo odfotil za jeden víkend, urobí sa dnes za rok. Najviac fotil bielu Svadobný maratón mohol vyzerať aj takto: „Svadieb bolo aj 16 – 17 za sobotu. Začal som o štvrtej a večer o jedenástej skončil. Vtedy sa navyše veľa robilo so svetlami. Dával som ho raz bližšie, potom ďalej. Až keď vyjdú fotky, som spokojný. Dovtedy nespím, stále na to myslím, lebo stačí zlý film a je to pokazené. Svadba a pohreb sa nedajú opakovať,“ vyznáva sa zo svojej nočnej mory fotograf svadieb. Štúdiová fotografia však je mnohokrát aj kúzlo. Vlastne zákazníci to často požadujú. V čase čiernobielej fotografie, na ktorú nedá Michal Mentel dopustiť, veľa vecí zachránila retušovacia ceruzka. „Najhrdinskejší čin bolo, keď som retušoval jednu fotku pani z Prievidze s dieťatkom. Pri rýchlom fotení som si nevšimol, že dieťa má zalomené ucho ako sa tak opieralo hlavou o matku. Po troch týždňoch však dieťa zomrelo a matka by dala všetko na svete za peknú fotku a chcela, aby sme to len nejako urobili. Pracoval som na tom tri týždne. Nakoniec som to retušom tak zobral, že to ani nebolo vidieť. Žena sa rozplakala, začala ma bozkávať a vedúci povedal: Mišo, ty si boh!“ Inokedy stačili iba maličké fígle. Tehotná nevesta sa maskovala kyticou alebo v náručí manžela. Ligotajúce sklá okuliarov nahradil rámom bez skiel, odstávajúce uši vylepšil fotografovaním zboku. K zručnostiam nepatrili iba portréty, ale aj reklamné fotografie. V meste topánky bola koniec-koncou takáto fotografia nutnosťou. Raz za štvrť roka bolo treba nafotiť kolekciu topánok a kabeliek z Gotwaldova. Po troch – štyroch hodinách zatvorených v miestnosti s topánkami boli zábery hotové, tajomstvo ich výroby poznal od otca – fotografa v Baťovych závodoch. „Doniesli celú kolekciu v kufroch z Gotwaldova a chceli vedieť ako to robím. V žiadnom prípade, to je moje tajomstvo – hovorím im.“ Kufre sú zbalené Za celú kariéru pracoval asi so štyridsiatimi aparátmi a z jeho ateliéru vyšlo desať až pätnásť vyučených fotografov. Teraz sa existencia jeho ateliéru blíži k svojmu koncu, hoci rodina pokračuje vo fotografovaní. Dať sa vyfotiť v ateliéri už nie je módou a dostupnosť digitálnych fotoaparátov to nerobí ani nevyhnutným. Fotky, ktoré sa u nich hromadia niekoľko generácií niet kde skladovať – čiže narazil na problém všetkých, ktorí radi veľa cvakajú spúšťou. „Otec s mamou asi dva roky pred smrťou postrihali štyri kufre plné fotiek. Strihám aj ja, načo mi to už bude a kto sa v tom bude prehrabovať. Neodkladám si ani negatívy,“ vysvetľuje pán Mentel. Nuž, niet cesty späť.