Dych smrti

smen - miesto symbolizujúce koniec cesty viac ako 1,5 milióna ľudských životov. Milión päťsto tisíc osôb, viac ako štvrtina slovenskej populácie. Nech sa toto číslo napíše akýmkoľvek spôsobom, je to množstvo, počet, ktorý si človek musí niekoľkokrát zopakovať, aby tomu uveril.
Po príchode na chránenú pamiatku UNESCO – Osvienčim, po nemecky Auschwitz, sa nás ujala pani sprievodkyňa Ostrovská, ktorá tu ako malé dievča bola a prežila. Žena s poľsko-slovenskými koreňmi nám začala rozprávať fakty a skutočnosti, o ktorých väčšina z nás už dávno počula, avšak nikdy si ich neuvedomovala tak, ako keď dôkazy o zverstvách mala priamo pred svojimi očami.
Je zvláštne ako steny barakov do dnešných čias dýchajú smrťou. Ešte zvláštnejší pocit sa ma zmocnil, keď sme prechádzali bránou s nápisov „Arbeit macht frei!“ (práca oslobodzuje - len malý dôkaz veľkého nacistického cynizmu). „Tábor Osvienčim založili na rozkaz druhého muža nacistického Nemecka, šéfa jednotiek SS i gestapa Heinricha Himmlera z 27. apríla 1940 v blízkosti rovnomenného poľského mestečka,“ povedala pani sprievodkyňa a na stenách nám ukazovala desiatky fotografií. Fotografií postáv ľudí, skutočných ľudí. Prechádzali sme z baraku, do baraku... z miestnosti do miestnosti... prechádzali sme od vitríny k vitríne, za ktorými ležalo 350-tisíc kusov pánskych oblekov, 870-tisíc dámskych šiat, desaťtisíce párov topánok, kufrov, hrebeňov, zubných a ortopedických protéz a ľudských vlasov. Áno. Nekonečné množstvo vlasov ľudí, ktorí boli zavraždení v plynovej komore.
V prvej plynovej komore v Osvienčime v septembri 1941 prvý raz vyskúšali na stovkách sovietskych zajatcov a ďalších väzňoch vražedné účinky cyklonu B - látky bežne používanej na deratizáciu. Nízka budova, ktorej najdominantnejším znakom bol hrubý komín. Vnútri tmavá miestnosť, akási predhala, kde sa odsúdení vyzliekli. Vošli do ešte väčšej tmavej miestnosti - maskovanej ilúziou sprchy. Nik nevedel, že nie voda, ale smrtiaci plyn sa bude valiť z otvorov. Treťou miestnosťou bola spaľovňa. Tak dokonalý vraždiaci komplex. Jedna budova do detailov premyslená. Jeden z dôkazov reprezentujúci najväčší hyenizmus v dejinách ľudstva. A dôkaz potvrdzujúci opäť cynickosť Nemcov, ktorí tentokrát použili nápis „Čistota oslobodzuje“.
Ďalšou z najsmutnejších kapitol tábora boli lekárske pokusy, ktoré robili na väzňoch nacistickí lekári. Neblaho známym sa stal hlavne „Biely anjel“ Jozef Mengele. Jeho výskum spočíval v hrubých operáciách a bolestivých testoch takmer vždy bez použitia narkózy. Išlo o amputácie, lumbálne punkcie, týfusové infekcie a úmyselné infikované zranenia, aby bolo možné sledovať reakcie. Mengele vstrekoval svojim obetiam rôzne roztoky pod kožu na hlave, aby zmenil farbu vlasov, alebo do očí, aby získali modrú farbu. Raz sa dokonca pokúsil zošiť 2 deti, aby vytvoril siamské dvojčatá! Pri testovaní odolnosti väzňov používal elektrické šoky. Na pokusy so sterilizáciou žien používal roentgenove žiarenie.
Celý Osvienčim mal pod palcom Rudolf Höss. Jeho rodinné sídlo bolo iba niekoľko metrov od plynovej komory, iba niekoľko metrov od všetkého zverstva žila jeho rodinka- manželka a detičky. Manželka, ktorá neskôr pred súdom vypovedala, že o ničom nevie. Hössa obesili pred vchodom do Osvienčimu a do dnešného dňa stojí popravisko pevne na svojom mieste. Vraždenie na bežiacom páse najlepšie vystihuje činnosť, ktorá sa tu sporadicky opakovala deň za dňom, minútu za minútou, sekundu za sekundou... až do 27. januára 1945. Do dňa keď sovietski vojaci rozlámali vráta. Prišli príliš neskoro. Minulosť však už nik nezmení, ale budúcnosť je v našich rukách. Už nikdy viac nedovoľme v dejinách ľudstva niečo, čo je od ľudskosti na míle vzdialené!