Topoľčianske kiná - okná do sveta

níku A - Z (cena jedného výtlačku bola 30 halierov), ale aj pri návšteve kín. V tom čase bolo totiž zvykom premietať pred začiatkom hlavného filmu asi pätnásťminútový žurnál, ktorý prinášal domáce i zahraničné spravodajstvo. V tom čase boli v Topoľčanoch tri kiná - Sokol, Macabe a Tatra.
Prvá kino bolo prírodné a nachádzalo sa na nádvorí neskoršieho kina Sokol na dnešnej Obchodnej ulici (dnes je tam reštaurácia). Po vzniku druhého kina (oproti poliklinike) sa v pôvodných priestoroch konávali divadelné predstavenia, zábavy a pod., kým Sokol II slúžil na premietanie filmov. Sokol sa stal i miestom konania kultúrneho večierka v marci 1929 pri príležitosti narodenín prezidenta Masaryka. Dlhoročným vedúcim tu bol pán Červeňan a premietačom pán Haluza.
Druhé kino s názvom Makabe, na mieste dnešnej drogérie na parkovisku, patrilo židovskej obci. Niekoľko rokov za tieto priestory zodpovedal pán Štefan Krcho, ktorý po zrušení Makabe prešiel do kina Sokol. V premietacej sále pod pódiom bolo umiestnené pianíno. Hrou naň v tom čase sprevádzali každý nemý film. Náš informátor pán Golešini si na hudobný sprievod v kine Makabe spomína takto: „Nástroj obsluhoval jeden starší pán, meno si už nepamätám, ale viete, Strauss to nebol. Ako udrel, tak bolo. Dodnes si však pamätám na veľké hojdacie dvere kina či na komickú situáciu, ktorú spôsoboval fakt, že v budove nebola ventilácia. Počas predstavenia bola totiž vo vestibule fajčiarska prestávka a službukonajúci tu ozónoval vzduch pomocou tlakovej nádoby, v ktorej bola voňavka. Niektorí návštevníci však dali prednosť tekvicovým zrnkám, ktoré si kupovali u židovskej obchodníčky pani Raabovej na námestí, z čoho však nemal radosť vedúci kina, pretože „zabudnuté“ šupky zo zrniek často zostávali na dlážke kina. Pred dokončením kasární (pred rokom 1938) boli v kine Makabe ubytovaní istý čas vojaci, a my sme tam ako deti chodili na vojenské buchty, na chleba tzv. komisár či na ryžu s kúskami mäsa zvanú výstižne betón.
Na dnešnej ulici Československej armády, medzi židovskou a katolíckou školou, stál od roku 1925 katolícky dom a v ňom sa neskôr nachádzalo kino Tatra, o ktorého prevádzku sa staral pán Blaškovič. „Rád si spomínam na veľké detské predstavenia za 60 halierov, ktoré sa tu hrávali v nedeľu o 13.30 h a v repríze o 16. hodine pre dospelých so zvýšeným vstupným na dve koruny. Predpredaj lístkov bol v cukrárni u pána Žitňanského na Štúrovej ulici a veľakrát bolo vypredané.“
A čo sa hralo? Prevládali veselohry, obľúbené boli najmä tie české a veľkým šlágrom boli kovbojky, v ktorých hrali také hviezdy ako Tom Mix, Pretonson či Tom Tyler. V českých filmoch vynikli najmä Vlasta Burian a Teodor Pištek. Obidvaja, nie však súčasne, navštívili v roku 1946 Topoľčany. „Keď prišiel komik Burian, v Sokolovni bola plná sála. Po predstavení nocoval v slávnom hoteli Koruna, kým pán Pištek dal prednosť hotelu u pána Macháča (oproti starej pošty, kde je dnes tržnica). Bolo mi nesmierne sympatické, že po vystúpení nešiel večerať do jedálne, ale do výčapu medzi starých Topoľčancov. Aj ja osobne som s ním prehodil pár slov a spolu sme sa zasmiali na vtipoch, ktoré nám rozprával. Okrem týchto umelcov zavítali do Topoľčian vďaka riaditeľovi SND Martinovi Gregorovi a vedúcemu Nitrianskych pekární Michalovi Náglovi takí umelci, akými boli pán Dibarbora, Paška či F. K. Veselý. Bol som s nimi dokonca vyfotografovaný pri pekárni a veľmi ma mrzí, že táto fotografia sa mi stratila podobne ako katalóg s cenami vtedy hraných filmov.“
Spomínaná trojica vystupovala v kabaretnom predstavení v Sokolovni. Vstupenky na predstavenie sa predávali po 30 Kčs, ale okrem toho boli tzv. čestné vstupenky po 100 Kčs, ktoré sa chodili predávať po domoch.
Vráťme sa však ku kinám. „Z konkrétnych titulov, ktoré ma v tom čase oslovili, mi utkvel v pamäti najmä nemecký film Sedem rokov šťastia s motívom rozbitého zrkadla či jeho voľné pokračovanie Sedem rokov nešťastia. Svoje herecké majstrovstvo v ňom predviedli Teo Linger a Hans Moaser. Bez ohlasu nezostala ani talianska dráma o nešťastnej láske s príznačným názvom Most vzdychov či filmové spracovanie slávneho Stendhalovho románu Väznica parmská. Na český film Humoreska, v hlavnej úlohe s Adinou Mandlovou, mám zvlášť zaujímavú spomienku. Ten film bol mládeži neprístupný. Bola tam totiž scéna, kde sa hlavná protagonistka kúpala nahá. Mne a spolužiakovi sa podarilo dostať na predstavenie vďaka biletárom, ktorý nekontrolovali lístky, no vo vestibule nás videla spolužiačka, ktorá potom informovala učiteľov. Na druhý deň nás školský rozhlas slovami: „sopláci Golešini a Sedláček, dostavte sa do riaditeľne,“ upozornil, že sa niečo deje. Za zatvorenými dverami potom nasledovalo riadne „výchovné“ riaditeľské zaucho.
Keď už spomínam školu, tak mi napadá, že medzi školskou mládežou boli v tom čase veľmi obľúbené romány na pokračovanie – tzv. rodokapsy, ktoré sme si kupovali po 1,50 Kčs v novinovom stánku a vzájomne sme si ich požičiavali. Ich témou boli hlavne kovbojky.
Ku kultúrnemu dianiu v tomto období – pokračuje pán Golešini – musím spomenúť i pôsobenie ochotníkov a ich Pašie – príbeh o umučení Ježiša Krista v réžii známeho komika Eduarda Švába.“
Ďakujeme nášmu informátorovi, pánu Golešinimu za ochotu podeliť sa o svoje spomienky s čitateľmi.