i o vysokých nákladoch, o nízkej rentabilite, o nešetrnom zaobchádzaní so strojmi. Budovateľský „boj o chlieb“ bol v tých rokoch možno nie dramatický, ale permanentný, akoby ho organizoval sám Trockij.
Muži, ktorí sú dnes úspešnými manažérmi v poľnohospodárskych družstvách či iných agropotravinárskych firmách, drali vtedy nohavice v školských laviciach alebo ešte ani neboli na svete. Ak by sa začítali do vtedajšej „poľnohospodárskej“ publicistiky, hádam by sa aj zhovievavo usmievali. A možno by aj pocítili nutkanie porovnávať vtedajšie hospodárske čísla so svojimi dnešnými. Samozrejme, vedia, že tie nie sú väčšinou porovnateľné, tak ako ťažko je porovnateľná spoločenská atmosféra a podmienky, v ktorých ich predchodcovia pracovali.
Napríklad únik mladých mozgov a rúk z poľnohospodárstva do miest - tovární, baní, do škôl. Ktovie, či si Stano Štepka ešte pamätá na svoj fejtón Demisia z januára 1965. Jeho „hrdinka“ Terka Zajačková, mladá žena, najprv spôsobila v istom JRD rozvrat, pretože sa vybrala z mesta robiť na družstvo ako ošetrovateľka kráv. Pracovala tam s takou chuťou a úspechmi, že sa stala hlavnou postavou filmu Ľudia, kravy a ja, a viac sa na družstevný dvor nevrátila...
Pravda, ani dnes nie je vylúčené, že by sa ošetrovateľka kráv mohla stať filmovou hviezdou. Nie však vďaka 10-tisícom litrom mlieka nadojeného od jednej kravy za rok, ale iba vtedy, ak dorastie na 180 centimetrov a na miery 100 - 60 - 100.
Skrátka vtedajšie a dnešné čísla sú neporovnateľné. Nie však všetky. Keď sme pri dojivosti, spomeňme si, že noviny vtedy s pýchou písali o okresných 2 100 litroch priemernej dojivosti. A my dnes len tak medzi rečou napíšeme o priemere vyše 5-tisíc litrov, pričom dodáme, že v Chynoranoch majú 8 154, v Rybanoch 7 240, v Nitrianskej Blatnici 7 200 litrov.
Ak napíšeme, že chynorianske družstvo zinkasovalo v roku 1964 tržby 7,6 milióna korún a vlani 175,6 milióna Sk, každý nás obviní z balamútenie. Koruna vtedy a koruna dnes sú predsa úplne iné meny a je dosť pravdepodobné, že iná je aj výmera, na ktorej gazdovali kedysi a dnes. Sú však parametre, ktoré predsa len čosi hovoria aj našej dobe.
Na zažltnutých stránkach Socialistického dneška sa pravidelne objavovali mená, fotografie pracovitých družstevníkov, no ich zárobky sa nespomínali. Dnes zvykneme lamentovať, že „všetko je to o peniazoch“, akoby sme tým chceli povedať, že v minulosti to tak nebývalo, ale aj vtedy ľudia merali svoju životnú situáciu sumami na výplatnej páske.
Dnes sa tie najlepšie firmy nemusia zdráhať zverejniť, koľko si ich družstevníci zarobia. Veď kto by sa dnes z Chynorian hrnul napríklad do „baťovky“, keď roľnícke remeslo vynáša priemerne 22 a pol tisíca korún mesačne. Ani z Nitrianskej Blatnice sa zrejme dojičky nezberajú k „filmu“, keď je na ich družstve priemerná mzda vyše 17 600 Sk, v Rybanoch bez 50 korún 20-tisíc a v Prašiciach siaha mzdový priemer k 17-tisícom...
Vravíte si, priemery, priemery, a to ešte u tých najlepších! Priemery môžu naozaj všeličo skrývať, ale niet sporu, že v našich chotároch sú dobrí hospodári, obratní podnikatelia. Tých niekoľko spomenutých firiem si to potvrdilo aj v 10. ročníku súťaže Top agro, ktorej vyhodnotenie bolo pred mesiacom v Topoľčanoch. A tie, ktoré vedia, že sú dobrí a doteraz si netrúfli prihlásiť sa, minimálne o tom uvažujú.
