e obľúbeným miestom stretávania ľudí z rôznych kútov Ponitria, Slovenska i širšieho okolia, ľudí rôznych profesií, rôznych občianskych postojov, rôznych názorov.
Označiť tieto návštevy kongresovou turistikou by bolo prehnané, veď v malej dedine chýba aqua park, disneyland, masážne salóny, fitness centrá, kasíno, ba aj dnes taký všade samozrejmý bar s 24-hodinovou prevádzkou. Zatiaľ musí stačiť ponuka Eurodomu a pripravenosť starostky Jozefíny Paulovičovej a jej tímu ponúknuť návštevníkom príjemné a milé prostredie s prípadným bohatým, štýlovým a navyše i chutným menu.
Od konferencií po komédie
Kúzlo niekdajšieho, hádam štyridsaťročného kultúrneho domu treba hľadať v prostote vkusne moderného a útulného stánku duchovného spoločenského diania. Ani niet týždňa, aby sa tam nekonala pracovná porada, seminár, konferencia nejakej verejno-správnej inštitúcie, prichádzajú profesijné spoločenstvá na výročné či slávnostné stretnutia, čoraz častejšie sú tam stretnutia slovenských záujmových spolkov s ich zahraničnými partnermi, velušovskú atmosféru vyhľadávajú i cirkevné autority a samozrejme, jubilanti s príbuznými a priateľmi. A to všetko bez marketingových letákov, bez inzercie na webe... Funguje tu asi zvláštna forma práce agentúry JPP, ktorá sa odborne označuje ako referencie.
Eurodom nie je nejakým
zamknutým výstavným exponátom uprostred dediny s obligátnou ceduľou informujúcou o finančnej spoluúčasti EÚ. Vojdete doň napríklad v stredu podvečer, pretože sa svieti a vidíte, ako na jednoduchom pódiu do seba žďuchajú a kričia na seba malí čerti, pretože všetci chcú byť Krampusmi. Brodia sa papierovým snehom, oháňajú brezovými metlami made in Velušovce a uprostred nich sa krúti dospelá žena, nabádajúca tú pekelnícku perepuť k hlasnejšiemu kriku a silnejším buchnátom.
Samozrejme, je to divadlo, lebo čerti sú školáčky z Velušoviec a Závady a ich dospelá pokušiteľka Anna Gürtlerová je učieľka herectva, autorka dramatizácie povesti Márie Ďuríčkovej o bratislavskom čertovi a režisérka v jednej osobe. Musia pracovať čertovsky pilne, lebo na premiéru 21. decembra už čaká minimálne pol dediny. Dievčatká a jeden chlapec sa predbiehajú v chvále stredajších divadelných popoludní. Minimálne tri z desiatich okatých slečien, štvrtáčok a piatačiek, sú pripravené stať sa herečkami. Pani učiteľka dochádzajúca pod Topoľčiansky hrad z Prievidze(!) nadšenie svojich žiakov veľmi oceňuje a keď treba, tak pod strechou Eurodomu aj prespáva.
Na poschodí funguje ďalší art workshop, aby sme boli európsky. V podkroví sa schádza 21 velušovských a závadských detí, žiakov ďalšej miestnej filiálky ZUŠ sv. Lukáša v Topoľčanoch. Učia sa kresliť, maľovať, vystrihovať, prosto, vyjadrovať sa výtvarne. Steny ich ateliéru nesú doslova nezmazateľné stopy ich prvých verejných maliarskych vystúpení a možno i talentov. Detské výtvarnícke hmýrenie má v dramaturgickom pláne Eurodomu vyárendované stále miesto. Už po dve letá sa deti dva týždne schádzali a pod inšpiratívnym vedením Jána Svatíka a jeho manželky Ivety vyrábali keramické kamenné, papierové, textilné a ktovie ešte aké dielka, z ktorých mnohé sa stali nielen ozdobou ich izieb, ale aj slávnostných stolov v Eurodome, suvenírmi návštevníkov Velušoviec.
Advent – čas stretnutí
S deťmi to myslia vo Velušovciach veľmi vážne. Bez dramatických gest a naliehania ich vťahujú do života obecného spoločenstva. A na to ani niet priaznivejšieho času ako predvianočný – adventný. Napríklad vitie adventných vencov. Schádzajú sa na ňom babky, mamy, dievčence, chlapi i chlapci nad čečinou, sviečkami, stuhami a inými ozdobami podľa vlastnej fantázie. Prichádzajú s koláčmi k čaju a káve, s novými i overenými receptami na sviatočné dobroty, aby si ich vymenili. Dvaja muži prídu s koštovkou - misou pravého predvianočný punču, na ktorý zháňali korenia a arómy až v Bratislave, ktosi zaobstará pozabudnuté “železá” na pečenie oplátok a v EU-dome sa na niekoľko hodín udomácni taká atmosféra, o ktorej si mnohí myslíme, že si ju vymýšľajú iba spisovatelia. A potom sa päťdesiat ľudí vyberie so svojimi výtvormi do kostola, aby im ich pán farár posvätil. Nezabudli ani na veniec, ktorý už tretí týždeň zdobí vstup do štátneho obvodného úradu v Topoľčanoch. Horiace sviečky na ňom každý deň niekoľko hodín vítajú prichádzajúcich.
A svätý Mikuláš? Ten chodí do Velušoviec s bábkovým divadlom, ako chodieval pred mnohými rokmi, keď svoje marionety vodil Vilhemko. Muž, ktorý sa síce v dedine nenarodil, ale Velušovčania ho pokladali vždy za svojho. Aj preto odpočíva na ich cintoríne. Už desať rokov prichádza v jeho stopách Jonáš Jirásek a tento rok dokonca so svojím priateľom Vladom Zetekom a divadlom Piraňa, ktoré “keď chytí, tak nepustí”. Mladí i starí sa na najčerstvejšom príbehu o vlkovi a kozliatkach tak zabávali, že smiech sa z okolia divadelnej sály ozýval, aj keď už boli herci zbalení. Obaja sú tvorcovia interaktívneho divadla, čiže dialógu hercov a ich príbehu s divákmi, s médiami, politikou, smiešnosťou i vážnosťou, s falšou i úprimnosťou, slovom so životnou každodennosťou. V malej dedine majú na to vďačných partnerov, a preto si už zarezervovali ich pódium aj na budúci rok.
“Usilujeme sa, aby bol advent v našich domoch a uliciach naozaj tým radostným, trochu zvedavým a tajomným očakávaním, nielen vecí, ale hlavne príjemných chvíľ,” hovorí pani starostka. “My sa neusilujeme o obsah peňaženiek zákazníkov, nemáme naplánované sumy tržieb, nestriehneme na konkurenciu, my chceme ľuďom, sebe navzájom, pohladiť dušu. Oživovať bez nejakého svätuškárstva korene a ratolesti kresťanskej radosti z príchodu Spasiteľa.”
Velušovce naozaj nesvietia už od októbra farebnými girlandami, z okien nežmurkajú kokakoloví santaklausovia. V dedine pribúda svetla od prvej zapálenej sviečky na advetnom venci ku štvrtej, ich vianočný strom sa rozžiari až na Štedrý deň a nezhasínajú ho po Novom roku. Ohlasuje radostnú správu nádeje až do Hromníc. “Ľudia boli najprv v rozpakoch nad takouto formou,” spomína J. Paulovičová, “ale dnes už by sa hádam aj čudovali, keby to bolo inak.”
Obec s vlastnou tvárou
Už je to tak, vo Velušovciach sa nechystajú vybudovať priemyselný park, v ktorom by sa mali zväzovať kábliky či lisovať tégliky na jogurt. Napokon kde, keď aj mliečna farma v obci patriaca PPD Prašice prosperuje? V malej dedine stavili na tradíciu, duchovno, na triezvy, možno na prvý pohľad konzervatívny rozum. Vyhýbajú sa pritom frázam, falošnému pozlátku či iným neraz lákavým náhražkám. Jedným z vysvetlení je aj to, že vo Velušovciach, ktoré sú obnovenou samosprávnou obcou od roku 1990, mali doteraz iba starostky.
Prvá Anna Godálová sa s gurážou pustila do formovania základných obecných vzťahov a pravidiel, výstavby kostola - budovania obecnej identity. Jej nástupkyňa Jozefína Paulovičová bola potom pri plynofikácii, rekonštrukcii kultúrneho domu, scenároch pôsobivých hodových slávností, výrobe a vysviacke zvonov, pretože to všetko bez vierohodnej osobnosti nejde. Dávať obecnému životu popri nevyhnutnej každodennosti charakteristickú tvár je beh na dlhej trati. Navyše - aby sme nezabudli na peniaze - keď obec gazduje s dvojmiliónovým rozpočtom, čo je dnes iba zlomok platu jedného šikovného štátneho manažéra. Aj tak však prichádza na rad ďalšia etapa na tejto trase - dom smútku, v jesenných dňoch naozaj smutná stavba na starostlivo udržiavanom cintoríne. Zvonku i z vnútra.
„Radili sme sa a prišli sme k záveru, že bezútešnosť, ťažoba tmavých stien, temno by nemali byť kulisou rozlúčky so zosnulými,“ vysvetľuje J. Paulovičová východiská zamýšľanej rekonštrukcie domu smútku, ktorý by si hádam zaslúžil skôr meno dom rozlúčky. „Oslovila som priateľov, zasvätených znalcov staro- i novozákonných textov, hovorila som s výtvarníkmi, pretože by sme chceli dosiahnuť harmóniu piety a nádeje, prítomnosť večnosti a našej pozemskej prítomnosti, vytvoriť miesto posledného stretávania živých so svojimi najbližšími nebohými, z ktorého by si odnášali nie iba bolesť nad stratou a uplakané oči, ale aj zmierenie a vieru, že nie je všetkému koniec.“
Aby predstava dostala hmotnú podobu, budú musieť zastupiteľstvo aj so starostkou trochu čarovať a veľa rozmýšľať a hľadať. Peniaze i ľudí, ktorí sa pustia do takého diela. Jestvuje aj ďalší projekt – rekonštrukcia Frídovho domu, jeho prebudovanie na reštauráciu a spoločenské centrum. Oporou jeho uskutočnenia by mali byť opäť európske peniaze určené na zveľaďovanie slovenského vidieka. V prvej výberovej fáze však projekt „neprešiel“, ale vo Velušovciach nie sú zvyknutí vzdávať sa.
Autor: Vladimír Štefanovič
