Obyčajný piatok symbolizujúci záver pracovného týždňa a začiatok víkendu. Deň, ktorý je pre väčšinu z nás tou najoptimistickejšou časťou týždňa. Avšak na gymnáziu v Partizánskom, za dverami spomínanej svorky 4. B sú ľudia, ktorým nikdy nik nevymaže 4. novembrový piatok zo spomienok.
Aký by mohol byť pre maturantov najkrajší deň štúdia pred skúškou dospelosti?! Predsa deň stužkovej slávnosti. I my, kolektív béčka sme si ho už vychutnali! Večer sa dievčatá premenili na rozprávkové princezné a z chlapcov sa stali neodolateľní gentlemani. Na tvárach rodičov bolo vidieť okúzlenie i prekvapenie z premeny ich detí na dospelých. Zrazu sme stáli ruka v ruke pred našimi rodičmi, profesormi a v mysli sa nám premietali 4 roky. Roky gymnaziálne, roky stredoškolské, roky nezabudnuteľné. Včera sme sedeli v laviciach s vyplašeným výrazom prváčeniec a dnes sú z nás „veľkí“ štvrtáci! Prúd spomienok prerušil príhovor pána riaditeľa Tibora Csollára, ktorý vždy bol naším „druhým tatom“ a človekom, ktorý zmenil hodiny geografie na najpríjemnejšie časti vyučovania.
So stužkami nádeje pripnutými na hrudi sme sa započúvali do slov našej triednej Oľgy Franekovej, ktorá pre nás všetkých znamená veľa. V jej slovách boli ukryté výlety, večierky, školské starosti i radosti. Bolo v nich to, čo navždy zostane v nás. Paradoxne ten človek, ktorý stál v tej chvíli pred nami, stál celé štyri roky za nami. Stál za našimi chrbtami a my sme vedeli, že sa naňho môžeme kedykoľvek obrátiť. Bola to naša Olinka, pre ktorú sme vždy boli „jej detičky“. Nikomu nepatrí slovo „ďakujeme“ viac ako jej a našim rodičom! Preplávali popri nás obdobia šťastné i zložité. Za akýchkoľvek okolností boli pripravení hodiť nám záchrannú vestu. Snáď majú ešte zopár záchranných viest v zálohe, pretože sme pred cieľom. A posledná plavba bude tá najťažšia.
Po „dlho“ pripravovanom programe, ktorý sa občas preniesol do miernych improvizácií, sme sa roztancovali vo víre moderných i menej moderných tónov. Počas ľudových a pre nás menej známych piesní sme taktiež s odvahou nastúpili do boja. V týchto hudobných pasážach boli svetlá našťastie stlmené a kamera vypnutá. Niekto raz povedal „v najlepšom treba prestať“. Tak sme zamávali čarovným prútikom a vykročili naprieč k bránam maturity.
