Dá sa slušne žiť zo sociálnych dávok?

la ako obranu proti sebaľútosti, proti nepriazni okolností, ktoré ju priviedli do evidencie uchádzačov o zamestnanie na úrade práce i do kategórie tých, ktorí majú nárok na dávky sociálnej pomoci.
„Chcela som študovať na zdravotníckej škole, lákala ma predstava práce v laboratóriu, ale nedostala som sa,“ vracia sa do rokov, keď sa Košiciach rozhodovala, čo po skončení základnej školy. „Rozhodla som sa napokon pre biochémiu - kvasné technológie v Potravinárskom učilišti v Topoľčanoch. Aj tam nám sľubovali biele plášte, laboratórium, ale začínali sme v gumákoch a montérkach. Urobila som si však v odbore aj maturitu.“
Vrátila sa do Košíc, vydala sa, manželstvo sa nevydarilo, a tak sa rozhodla pre nový začiatok opäť v Topoľčanoch aj s dnes už 13-ročným synom a v novom partnerskom vzťahu.
Nie je ľahké nájsť si v Topoľčanoch prácu, ktorá by človeka bavila,“ hovorí pani Yvona, „robiť predavačku v supermarkete za nejakých päť tisíc, na zmeny, to sa jednoducho neoplatí.“ Keď sa zrátajú sociálne dávky, platby za synove obedy v škole, príspevok na školské pomôcky, štipendium, výživné, prípadne odmena za účasť v tzv. aktivačných prácach, tak je človek na tom finančne minimálne tak ako tá predavačka.
„Možno ma bude niekto pokladať za vypočítavú, ale nie je vypočítavé od zamestnávateľa, keď uzatvára pracovnú zmluvu so zamestnancom len na minimálnu mzdu a prípadne ešte na dobu určitú?“ argumentuje mladá žena. „Alebo tie aktivačné práce. Pracovala som, pomáhala v školskej jedálni namiesto ženy, ktorú predtým prepustili, aby rozšírila počet nezamestnaných, a to mala hádam dva roky do dôchodku...“
Pani Yvona pracovala niekoľko mesiacov ako asistentka stavbyvedúceho vo firme, ktorá stavala Tesco. „Celkom sa mi to páčilo, aj mi navrhli, aby som zostala, ale stavbársky kočovný život si ako matka nemôžem dovoliť a navyše mi chýbali aj elementárne stavbárske vedomosti.“
Prijala tiež ponuku jedného občianskeho združenia, ktoré sa venovalo prieskumu sociálnej situácie v Topoľčanoch a okolí, ale to bola iba krátkodobá záležitosť.
„Zaoberám sa úvahami o štúdiu na vysokej škole, najradšej by som nadviazala na svoju biochemickú odbornosť, ale platiť za štúdium, cestovať, pretože šanca by bola v Nitre, a mať ďalšie výdavky, to by bolo zatiaľ nad moje možnosti.“ Človek v postavení pani Yvony musí riadne obracať korunu, kým ju vynaloží. „Rada by som išla do divadla, ale musím uprednostniť iné výdavky. Do kina idem s chlapcom akurát tak na Harry Pottera či na nejaké školské predstavenie, ale aj vtedy musím myslieť na nájomné, elektrinu, plyn, vodu. Bývame v jednoizbovom prenajatom byte a som rada, že jeho majiteľ pýta zaň pre mňa prijateľné nájomné.“
Ani spolužitie s novým partnerom sa neukázalo trvalé. „Keď sa človek zaľúbi, pozabudne na zlú skúsenosť, na sklamania, aj sa usiluje, aby ten nový vzťah zvládol lepšie, ale keď to nevyjde, tak je rozčarovanie ešte trpkejšie. Problémy prichádzajú spolu – jeden a hneď za ním druhý,“ pripúšťa trochu mágiu zla mladá žena, ktorá vyznáva triezvy realizmus. Svoje osobné a intímne problémy však nepotrebuje rozpitvávať s kamarátkami a ani s rodičmi či so sestrou. Kvôli tejto zdržanlivosti ju viacerí pokladajú za pyšnú, namyslenú.
„Ja si však len chránim svoje súkromie. So synom, ktorý je môj najväčší poklad, si zatiaľ dobre rozumiem, učí sa dobre, hoci by sa mohol ešte o niečo lepšie. Nemám rada pretvárku, nezvyknem chodiť ani prijímať návštevy, priznám sa, že aj vianočné návštevy u rodičov v Košiciach ma niekedy stiesňujú, uprednostňujem, keď sa vecí dejú podľa mojich predstáv,“ naznačuje pani Yvona svoje vzťahy k blízkemu i širšiemu okruhu ľudí.
Dá sa vystačiť s optimizmom a sociálnymi dávkami? „Kto by nesníval o romantických svadbách, o úspešnej kariére. Nie sme však v krajine princov prichádzajúcich na bielom koni. Už aj sedemnásťročné slečny pokukujú po bohatých finančníkoch, manažéroch v džípoch a drahých oblekoch,“ usmieva sa pani Yvona, „spoznala som sa s takým úspešným mužom, ktorý mal milióny a všetko, čo k nim patrí, ale nežiadalo sa mi zbližovať sa s ním. Pýtal sa ma, či mám rada samú seba. Áno, mám sa rada, veď ak by som prišla o ľudí, ktorých mám rada a možno aj oni mňa, som tu ešte sama pre seba.“
Pani Yvona má pred sebou ako najprednejšiu métu nájsť si zamestnanie. Také, aby doň nemusela chodiť s myšlienkou, ako si nájsť iné. Je realistka, ale mala by to byť práca, ktorá ju bude baviť.