. narodeniny, ale už teraz je spolu s Katarínou Matejkovou najlepšou strelkyňou topoľčianského ženského družstva, keď obe strelili po päť gólov. Po zápase so Sp. Novou Vsou (4:2), v ktorom strelila veľmi dôležitý tretí gól, sme ju požiadali o rozhovor.
Kedy si začala s hokejom a ako ťa zaujal?
Ja som začala s hokejom, keď som mala päť rokov. My sme hokejová rodina, ja to mám po bratovi, ktorý teraz hráva za ôsmakov a, mimochodom, hrával aj môj dedko, ktorý je teraz trénerom ženského družstva Topoľčian. A ja som to po nich zdedila.
Rozmýšľala si aj nad inými športmi?
Hneď na začiatku som začínala spolu s bratom, a preto som nerozmýšľala nad inými druhmi športu.
Kde sa lepšie cítiš – v útoku alebo občas aj v obrane?
Jednoznačne v útoku, kde môžem strieľať viacero gólov.
Aký je tvoj najväčší hokejový sen?
Dostať sa do reprezentácia a spolu s ňou ďalej postupovať. A chcela by som vyskúšať zahrať si aj v Kanade. Ale ešte by som si chcela aj zahrať spolu s bratom jednom družstve.
Už si bola vo výbere reprezentácie Slovenska a turnaji, ktorý sa konal minulý týždeň, si bola uvedená ako náhradníčky na zavolanie...
Už som absolvovala prípravu v reprezentácii v Piešťanoch. Tam som bola tiež ako náhradníčka, ale keďže sa jedna hráčka zranila, tak som dostala možnosť aj ja. V zápase som si pripísala dve asistencie. Tak si myslím, že som mala dobrý vstup.
Máš aj nejaké zlé spomienky na hokej?
No určite mám. Jeden hráč má raz zobral zozadu a pri páde som si zlomila ruku.
Okrem družstva žien hrávaš aj za siedmakov. Aký je rozdiel hrať za ženy a hrať za žiakov, kde sú všetko chalani?
U chalanov je to ako kedy. Tam sa hrá aj „na telo“ a niekedy, keď súperi vidia, že v družstve je dievča, tak si chcú niečo dokázať, „naberú ma“ a u dievčat je také pohodové.
A kde sa ti lepšie hrá?
Teraz mám ešte radšej tých siedmakov, lebo tam sa môžem viac narážať na mantinel a ja mám rada tvrdšiu hru, ale s mierou, a u tých žien nie je až taká tvrdá hra.
Ako sa k tomu stavajú rodičia? Občas ti dohovárajú?
Rodičia mi vždy dávali na výber, čo chcem. Ale niekedy, keď vidia, že mi to nejde, tak mi doma povedia, že radšej som mala ísť dole z ľadu, než to tam kaziť. Ale keď sa mi darí, tak ma naopak pochvália.
Ako je to mať za trénera vlastného dedka?
Nie je to žiadna výhra , pretože je vždy na mňa prísny a vždy mi doma vysvetľuje, čo robím zle a čo dobre.
Pevne dúfame, že talent mladej hráčky sa bude rozvíjať a o niekoľko rokov bude patriť medzi najlepšie hráčky na Slovensku.
(jaš)
Kedy si začala s hokejom a ako ťa zaujal?
Ja som začala s hokejom, keď som mala päť rokov. My sme hokejová rodina, ja to mám po bratovi, ktorý teraz hráva za ôsmakov a, mimochodom, hrával aj môj dedko, ktorý je teraz trénerom ženského družstva Topoľčian. A ja som to po nich zdedila.
Rozmýšľala si aj nad inými športmi?
Hneď na začiatku som začínala spolu s bratom, a preto som nerozmýšľala nad inými druhmi športu.
Kde sa lepšie cítiš – v útoku alebo občas aj v obrane?
Jednoznačne v útoku, kde môžem strieľať viacero gólov.
Aký je tvoj najväčší hokejový sen?
Dostať sa do reprezentácia a spolu s ňou ďalej postupovať. A chcela by som vyskúšať zahrať si aj v Kanade. Ale ešte by som si chcela aj zahrať spolu s bratom jednom družstve.
Už si bola vo výbere reprezentácie Slovenska a turnaji, ktorý sa konal minulý týždeň, si bola uvedená ako náhradníčky na zavolanie...
Už som absolvovala prípravu v reprezentácii v Piešťanoch. Tam som bola tiež ako náhradníčka, ale keďže sa jedna hráčka zranila, tak som dostala možnosť aj ja. V zápase som si pripísala dve asistencie. Tak si myslím, že som mala dobrý vstup.
Máš aj nejaké zlé spomienky na hokej?
No určite mám. Jeden hráč má raz zobral zozadu a pri páde som si zlomila ruku.
Okrem družstva žien hrávaš aj za siedmakov. Aký je rozdiel hrať za ženy a hrať za žiakov, kde sú všetko chalani?
U chalanov je to ako kedy. Tam sa hrá aj „na telo“ a niekedy, keď súperi vidia, že v družstve je dievča, tak si chcú niečo dokázať, „naberú ma“ a u dievčat je také pohodové.
A kde sa ti lepšie hrá?
Teraz mám ešte radšej tých siedmakov, lebo tam sa môžem viac narážať na mantinel a ja mám rada tvrdšiu hru, ale s mierou, a u tých žien nie je až taká tvrdá hra.
Ako sa k tomu stavajú rodičia? Občas ti dohovárajú?
Rodičia mi vždy dávali na výber, čo chcem. Ale niekedy, keď vidia, že mi to nejde, tak mi doma povedia, že radšej som mala ísť dole z ľadu, než to tam kaziť. Ale keď sa mi darí, tak ma naopak pochvália.
Ako je to mať za trénera vlastného dedka?
Nie je to žiadna výhra , pretože je vždy na mňa prísny a vždy mi doma vysvetľuje, čo robím zle a čo dobre.
Pevne dúfame, že talent mladej hráčky sa bude rozvíjať a o niekoľko rokov bude patriť medzi najlepšie hráčky na Slovensku.
