ntické obrázky z filmov. Zasnežená tajga, ľudia od hlavy po päty v kožušinách, a predsa sa vezú v saniach. A možno ešte jeden obrázok, železnica a po nej si to v pokojnom tempe šinie rušeň. To transibírska magistrála pretína nedotknutú a krutú prírodu. Na vlastnej koži to zažil laický misionár Jozef Gregor z Hradišťa. A k tomu ešte omnoho viac. Tak to už býva, keď niekto odíde na druhý koniec sveta a nehľadá plánované dobrodružstvo.
Misijná cesta, nie vyhnanstvo
Do východnej časti Ruskej federácie, na Sibír, sa dostal Jozef vlastne jednoducho – cez inzerát. Zareagoval na výzvy spoločnosti seleziánov don Bosca a bol pripravený šíriť vieru kdekoľvek. Práve vtedy sa ukázala akútna potreba na Sibíri. Štyria ďalší Slováci odišli s ním.
Ešte predtým sa pol roka pripravovali na svoje pôsobenie. Vyhliadky pre šíriteľov božieho slova neboli najružovejšie. V autonómnej oblasti Ruskej federácie – Republike Sacha Jakutia žije podľa oficiálnych štatistík iba päť percent kresťanov. K tomu ešte ťaživá sociálna situácia a fakt, že ide vlastne už o ázijskú časť Ruska. Vlastne, misijná činnosť je práve o prekonávaní takýchto prekážok.
„Jožo, čo si sa zbláznil, keď ideš na Sibír? Čo ideš do vyhnanstva?“ doberali si ho kamaráti. Jozef však mal jasný cieľ a ako hovorí s božou pomocou, sa vydal za jeho napĺňaním. Na Sibíri v meste Jakutsk prežil desať mesiacov.
Už cesta z Bratislavy do Jakutska trvala aj s prestupmi 14 hodín. „Naši predstavení nám dali radu, aby sme sa pred každým letom ruskou spoločnosťou radšej vyspovedali,“ spomína už so smiechom. Všetko jedno mu ale iste nebolo, keď pilot hlásil chybu riadenia. „Dostali sme sa do turbulencie a o päť minút hovorili, že išlo o poruchu na riadení.“ Vykúpením bolo zosadnutie lietadla na letisko v Jakutsku. Hoci bol august, počasie bolo už jasne jesenné. A tie najsurovejšie poveternostné podmienky na Jozefa iba čakali.
Ortuť stále klesá
„Zima prichádza v polovici septembra, začína primŕzať. Od polovice októbra už teplota rapídne klesá,“ hovoria Jozefove skúsenosti. Človek sa ani nenazdá a už prežíva 72 dní bez východu Slnka. Najnižšie teplota, ktorú zažil, či skôr mohol pocítiť cez pohľad na teplomer, bolo mínus 55 stupňov Celzia. Takto oslávil Silvestra.
„Základom je vhodné oblečenie. Napríklad naše slovenské topánky vydržali asi tak do mínus dvadsať, potom sme nosili špeciálne sibírske topánky umty. Sú podobné filcovým papučiam, ktoré u nás nosia staré babky. Mali sme aj špeciálne čapice. Vyzeral som v nej ako Leví kráľ,“ vysvetľuje Jozef. Pri pohľade na fotku je všetko jasné. Huňatá kožušinová čapica je hojnou okrasou hlavy, takmer sa ani nedá spoznať jej majiteľ.
Našťastie, misijná činnosť sa často vykonávala v interiéri. Seleziáni mali k dispozícii telocvičňu, krajčírsku či stolársku dielňu. Na Slovensku asi nemysliteľná situácia, ale v Jakutsku sa vykurovacie obdobie začalo až keď teplota klesla pod mínus jeden stupeň. „Potom už problémy neboli, ale severnejšie od Jakutska zamrzlo aj plynové potrubie a jedna obec zostala štyri dni bez jeho dodávky. Nám zamrzol iba vodovod, ale to sa dalo zvládnuť.“
Počasie bolo nevyspytateľné, prechod z vonka do interiéru mohol znamenať aj zmenu sedemdesiatich čísel z teplomeru. Jozefovi sa podarilo prísť takmer až k omrzline. „Vracal som sa z nákupu a ako som niesol tašku, necítil som, že by ma oziabala ruka. Keď som prišiel do bytu, hrozne ma začala štípať. Kamarát už mal skúsenosti a vysvetlil, že to je od zimy. Nejako som ju aj zohrial, ale strašne ma bolela. A napokon, keď som vyváral cestoviny, obaril som si ju horúcou vodou. To bol kontrast...“ Veru, nič čo by ktokoľvek túžil skúsiť.
Jozef však pridá ešte ďalšie hrôzostrašné rozprávanie, ktoré ilustrujú nebezpečnosť omrzlín – hádam až príliš podrobne. „Niet nič horšieho, ako keď omrzne nos. Človek príde potom do teplého bytu a môže mu aj odpadnúť. Treba sa poriadne ovinúť šálom. Dokonca nám hovorili, že nám dajú ako ochranu nosa rozrezanú pingpongovú loptičku.„
Zima, mráz a
samozrejme kožuch
Situácia na Sibíri nie je jednoduchá a reč nie je len o počasí. Nie nadarmo ide o misijnú lokalitu. Ťaživé bremeno chudoby odtŕha od seba rodiny. Jedinou útechou a liekom na všetko je pre nich alkohol. Štatistiky hovoria, že až 60 percent dospelých žien a 90 percent dospelých mužov v Sibírskej republike je závislých od alkoholu. Napriek všetkému, do sibírskej zimy sa hodí parádny kožuch. „Akokoľvek sú biedni, musia mať krásny kožuch. U nás môže vyjsť aj na 16 tisíc. Potrpia si na to, aj keď nemajú čo jesť.“
Bieda v tejto oblasti je priam hmatateľná. Nie je to iba obyčajné slovo. Jozefove skúsenosti hovoria samé za seba. „Chodil k nám jeden dvanásťročný chlapec miništrovať. Z času na čas sme ho pozvali na večeru. Pri jednej príležitosti som sa ho spýtal, kedy naposledy jedol. So slzami v očiach povedal, že pred troma dňami.“
Misionári sa snažili nadviazať priateľský kontakt s mladými aj s rodičmi cez záujmovú činnosť. „Keď už vzniklo medzi nami priateľstvo, môže dôjsť aj k vážnejšiemu rozhovoru o viere.“ Spočiatku však fungovala aj jazyková bariéra. Päť dní po prílete sa dostal Jozef na vrátnicu a bol v úzkych. Vybavovať telefonáty a požiadavky v ruštine? To chcelo len poriadne hrubý ruský slovník. Po desiatich mesiacoch gavaril ako rodný Rus. „Potom mi mohli už dať aj ruské občianstvo,“ hovorí sebavedome, ale so smiechom.
Krutá príroda, krutá spoločnosť
Alkoholizmus je tvrdou skutočnosťou a dokazuje ho ďalšie Jozefove rozprávanie. Keď už dokázal poriadne komunikovať, snažil sa pomôcť šesťčlennej rodine. Matka bola alkoholička, sama nevidela iný zmysel života. K tomu sa mala starať o svojich päť detí. „Každé dieťa mala s iným mužom. Nezvládala to. Na to sme ale boli my, aby sme im teda dali to, čo doma nenachádzali.“ Podobne na tom boli i deti v detskom domove. Jozef sa snažil – tak ako sa na dobrého Hradišťana patrí – podučiť ich v hre na dychové nástroje. Napokon odohrali aj koncert, ale dochádzať autobusom do detského domova nebolo med lízať. „Autobus tam nemal žiaden cestovný poriadok. Nevedel som kedy príde, odíde a pri mínus 50 stupňov nebolo jednoduché čakať na zástavke.“
Najčastejšie sa Jozef zdržoval práve v meste Jakutsk, ale zažil na vlastnej koži aj tajgu. Duchovné cvičenia uprostred nedotknutej prírody pomohli oslobodiť sa od ťaživej sociálnej biedy, ale ani v prírode mu nebolo všetko jedno. Pri teplote mínus tri stupne spali vo vojenských vakoch a na hygienu využívali potok. „Trvalo to týždeň, druhý by som si už nevedel predstaviť,“ hovorí so smiechom. Tajga, ktorá môže mať aj rozlohu ako tri Slovenská, býva ja nebezpečná. „Radili nám: Všade choďte, len do tajgy nie. Keď stratíte orientáciu, buď vás zožerie divá zver alebo zamrznete!“
To, čo je vo mne dobré
Jozefovi sa podarilo nadviazať kontakty s ľuďmi, ktorí sú vzdialení nášmu európskemu spôsobu života, ale napodiv spoznal aj s inými misionármi priamo zo Slovenska, ba priam až v Jakutsku zistili, že doma ich delí len niekoľko desiatok kilometrov. Dodnes chodia do Hradišťa listy na meno Josiph Gregor. Odišiel tisícky kilometrov od domova, aby podľa vlastných slov dal ľuďom nádej. „Nikdy som nešiel na misijnú cestu z túžby po dobrodružstve, prvoradé je odovzdať čosi ostatným. Tam potrebovali nádej. Snažli sme sa tam odovzdať ľuďom to, čo sme my dostali doma. Odovzdal som im aj vieru a ďakujem rodičom, že ma tak vychovali.“
