so sebou Papuánca Yesaya, ktorý ho sprevádzal na výprave Topvar West Papua.
Pre Yesayu sa tak stal teraz sprievodcom po Slovensku a obzreli si aj topoľčiansky pivovar. Ochutnal pivo, pre istotu iba nealkoholické. Z jeho výrazu sa celkom určite nedalo vyčítať, či mu chutilo, veď je zvyknutý na iné lahôdky. Napríklad na typické jedlo ságo (dužina zo ságovej palmy), ktoré si dajú Papuánci na banánový list a naložia na to to, čo ulovia. A väčšinou sú to jašterice, žaby, hady a ryby. Yesaya sa stal hlavnou hviezdou a hoci celý nesvoj v našom prostredí, podpísal aj peknú kôpku kníh. Svoje meno mal krásne vytetovaná na ruke, takže pri podpisovaní sa nemohol pomýliť.
Osudové stretnutie
S Yesayom sa Laco zoznámil pred dvanástimi rokmi a pre neho už nie je len sprievodcom po oblastiach, kde noha civilizovaného človeka nevstúpila, ale aj priateľ. „Zoznámili sme sa, keď ma pozval profesor Karlovej univerzity na jednu výpravu. Bol som tam prizvaný ako fotograf. Profesor mi ho predstavil ako sprievodcu a odvtedy mi učaroval,“ spomenul si na prvé momenty Laco. Odvtedy je aj očarený Papuou. „Je to jedno z posledných miest na svete, kde sa ešte dá vidieť čistý život. Je to veľmi bohatý ostrov na získavanie vedomostí. Napríklad v pralese je veľké množstvo rastlín, ktoré my ešte nepoznáme. Veľa z nich je liečivých. Vedomosti miestnych ľudí sú vzácne. Keď sa porežú, nejdú do lekárne, ale vysvetlia aj svojim deťom, že keď si odtrhnú tento lístok a priložia ho na ranu, po pár dňoch sa zahojí. Príchod civilizácie do týchto oblastí neznamená, že sa vyvražďujú, ale ťažobné spoločnosti zamestnávajú domorodcov a naučia ich na peniaze. Postupom času domorodec už nepotrebuje ísť do lesa, aby si odtrhol lístok, ale pôjde do lekárne,“ hovorí o svojom očarení Laco Gulik, ktorý absolvoval už desať výprav do týchto končín. Domorodý liek vyskúšal aj na vlastnej koži. Keď sa poranil, na radu domácich si potrel ranu liečivým bahnom. „V pralese, v tej vlhkosti sa rana nedá obviazať, rýchlo hnisá, muchy nakladú do nej vajíčka a vzniká infekcia,“ popisuje farbisto, „bežná rezná rana môže teda byť smrteľná.“
V Papue je aj niekoľko iných nástrah. Z desiatich najjedovatejších hadov tam žije deväť. „Ak vás uhryzne had s neurotoxickým jedom a nebudete mať sérum, jediná pomoc je rýchla amputácia.“
Kanibali alebo
priatelia?
Nástrah je veľa, a to ešte nepadlo slovo o malárii a cestovatelia sa celý čas pohybujú na území kanibalov. „Celý svet o tom hovorí, ale kanibalizmus nijako nesúvisí s jedlom, je to rituálna záležitosť. Keď sme boli v roku 1998 v oblasti, kde je kanibalizmus stále aktuálny, bol tam aj jeden Francúz. S domorodými ľuďmi sa ťažko komunikuje, pretože ich jazyk je veľmi odlišný. Často sme komunikovali cez troch ľudí. Ja hovorím s Yesayom, on s nosičom a ten zase s domácimi, takže vety sú iba jednoduché. Ten Francúz – novinár písal: sedím s pánom domácim a pýtam sa ho, či ešte jedia nejakých ľudí, ako ich pripravujú a on odpovedal: zavesíme ich za nohy, necháme odstáť, vlastne opýtajte sa manželky. Proste často sa vymýšľajú iba historky, ktoré nie sú pravdivé. Sú to priateľskí ľudia.“
Človeku však naskakujú až zimomriavky, keď si Laco spomenie na iný prípad. „Už dávnejšie sa stalo, že nemecká výprava odmietla stravu v jednom kanibalskom kmeni. Priame odmietnutie jedla znamená výzvu na boj. Všetkých zabili, len jeden prežil. Človek má samozrejme vždy strach, ale hlavne z nevedomosti. Aj obyčajné podanie ruky môže znamenať niečo iné ako u nás.“
Neobsedí a neobsedí
Po krátkom rozhovore s Lacom Gulikom sa však Yesaya začal podivne mrviť. „Neobsedí,“ komentoval Laco. Nuž, je čas zobrať ho zase inam, lebo nie je zvyknutý stále byť na jednom mieste. Vtedy mu však hostitelia nalievajú ďalší pohár piva a zdá sa, že už nie je taký horký ako ten predchádzajúci. „Je veľmi priateľský, ale všetko berie veľmi emocionálne, preto ho chcem aj tak trochu chrániť,“ ozval sa Laco Gulik a s priateľom sa pobral pozrieť výrobu piva. Čakali ich ešte Bojnice, Tatry a potom už vytúžená dovolenka bez cudzej pozornosti. Zase len oni dvaja – bez zvedavých pohľadov – ale nie v krajine kanibalov. Doma, na Slovensku.
Autor: ab
