a konalo minulý týždeň aj jeho slávnostné uvedenie do života. Na prízemí bývalej slobodárne je vytvorený priestor pre 20 bezdomovcov. Každý môže za poplatok 20 korún na deň bývať v slušne zariadenej dvojposteľovej izbe. Útulok je vybavený aj kúpelňou so sprchami, WC, práčovňou a kuchynkou. Nachádza sa tu aj stredisko osobnej hygieny, to je určené nielen pre obyvateľov, ale aj pre ostatných bezdomovcov, ktorí sa tu môžu osprchovať alebo iba umyť za poplatok 10 korún.
Podľa štatútu sa obyvateľom môže stať len ten, kto splní presne stanovené podmienky. Občan v núdzi s trvalým pobytom v meste musí absolvovať lekárske vyšetrenie, doložiť materiály z úradu práce, ktoré potvrdzujú, že je evidovaný a poberá sociálnu dávku a k tomu ešte potvrdenie z MsÚ, že nemá kde bývať. Tento „papierovací maratón“ by sa dal podľa slov správkyne útulku Evy Piterkovej zvládnuť aj za deň. „Nie je to problém, keď má uchádzač občiansky preukaz a je evidovaný na úrade práce.“ Stretli sa však aj s tými, ktorí chceli zložiť v mrazivej zime hlavu v útulku, ale boli bez papierov. „Vzájomne si medzi sebou odovzdávajú informáciu, že toto zariadenie už funguje. Aj keď nebudú mať občiansky preukaz, poradíme im, čo ďalej. Hlavné je, aby naozaj chceli.“
Vybavenie izieb je na slušnej úrovni aj keď sa použili staršie veci z iných mestských organizácií alebo zrušenej školy.
O čistotu sa starajú sami obyvatelia prostredníctvom pravidelných služieb, zastihli sme ich pri oslave narodenín jedného z nich. Alkohol a návštevy nie sú povolené, takže sa oslavovalo naozaj komorne. Kto sú vlastne ľudia, ktorí sa dostali do priestorov, ktoré sú onálepkované názvom: Útulok pre bezdomovcov?
Pri spoločnom stole sme spoznali príbehy troch ľudí, ktorí boli na dne a teraz ďakujú Bohu za útulok, nech je ten názov akýkoľvek.
Alojz: Buď do starobinca, alebo k novej žene
Čerstvý päťdesiatnik Alojz bol hostiteľom oslavy. Priestory útulku pozná dôverne, lebo tu už býval v sociálnych bytoch. „Býval som tu už dva roky, nuž ale boli tu všelijakí ľudia. Fajčilo sa tu, pilo a len sa tu ľudia medzi sebou bili. Tieto chodby boli hrozné, konečne je to tu na úrovni. Som spokojný. Teraz stretávam bezdomovcov v meste a pýtajú sa ma na útulok. Hneď im to vysvetlím: Keď sa sem chcete dostať, musíte ísť doktorovi, či nemáte pohlavnú chorobu. Musíte to skúsiť a uvidíte, ale tu musí byť poriadok. To im už moc nevonia.“
Alojz hrá stolný tenis v mestskej lige a pri odrážaní bielej loptičky sa zamýšľa aj nad svojou budúcnosťou, lebo v útulku môžu zostať bezdomovci maximálne pol roka. „Mal som dopravnú nehodu, a to mi skrížilo plány, rozmýšľal som, že by som sa snáď mohol dostať do domova dôchodcov. Nikto nevie, čo ho čaká.“ Náhle však zmení svoju myšlienkovú niť a obhajuje televízny program Srdcové záležitosti. Jaro Buček je odrazu hrdinom a Alojz, ktorý už má skúsenosti ako respondent v relácii Aj múdry schybí, by sa rád objavil na obrazovke práve v jeho programe. „Som ešte mladý a môžem si to dovoliť. Mám aj svoje plus aj mínus a chcel by som si nájsť ženu!“
Dita: Keď si ľudia rozumejú, je to láska
Najstaršou obyvateľkou útulku je Dita, ťahá na sedemdesiatjeden rokov. Do Partizánskeho prišla pred 35 rokmi, keď sa vydala. „Manžel dostal infarkt a zomrel. Osem rokov som mala podanú žiadosť na byt, ale bývala som len na slobodárni osmičke. Môj muž bol biely, krásny blonďák z poriadnej rodiny, ale platil aj na svoje dve deti z predchádzajúceho manželstva. Po jeho smrti začali dávať do tých bytov aj všelijakých Rómov, ktorí si to nevážili a zneužívali to. Bola to katastrofa, dostali sa tam až potkany. Nikto tam neplatil, len ja.“
Jej púť po rôznych sociálnych bytoch pokračovala až na Ulicu R. Jašíka, takže aj ona poznala predchádzajúci stav bývalej slobodárne. „Bývali tu Rómovia aj bieli, ale keď mali vypité, vytrhávali okná, rozbíjali a kopali do dverí. Len som sa modlila, aby mi moje dvere úplne nevykopli a nevtrhli ku mne. Päť rokov som tu mala stresy.“
Keď sa prišli pozrieť do útulku aj predstavitelia mesta, Dita pocítila satisfakciu. „Bol tu primátor aj riaditeľ Správy majetku mesta a pozerali si moju izbu. Podali sme si ruku. Riaditeľ mi povedal: Myslíme na vás, dostanete byt na slobodárni č. 500, ktorá sa teraz prerába. Včera po ôsmich rokoch som konečne počula, že na to mám nárok. Veď sa to tak aj patrilo, som riadna občianka a mám trvalý pobyt. Večer som od šťastia ani zaspať nemohla. Teším sa.“
Z pobytu v útulku sa však teší tiež, chváli si najmä čistotu, kde na ňu musia dbať všetci a každý sa musí tolerovať. „Musíme rešpektovať jeden druhého, inak by sa tu nedalo existovať. Dobre je vtedy, keď si ľudia rozumejú, chápu sa, potom je láska medzi ľuďmi.“
Miro: Útulok alebo kožuch z výkladu
Miro nechodí okolo horúcej kaše, ide priamo k veci. „Sem prídu iba ľudia, ktorí si pokazili život!“ Neošíva sa ani pri rozhovore o tom, ako si ho vlastne pokazil práve on. „Pil som od šestnástich rokov, všetko som prepil a zarábal som pekné peniaze. Potom prišla táto doba a každý si myslel, že mu padne z modré z neba do náručia. Ja som chodil z basy do basy. A to len kvôli alkoholu.“ Čo má teda Miro na rováši? Z jeho úst to však napokon nevyzerá až tak hrozne. „Ako šestnásť ročný som dal facku vrátnikovi, bol môj jediný násilný trestný čin, a to už mám 44 rokov. Potom boli už iba krádeže. Išiel som opitý a vykopol som dvere na chatke. Sedel som za svoje hlúposti, ale mnohí presedeli aj pol života. Ja som sedel necelé štyri roky.“
K alkoholu sa pridružili aj ťahanice o majetok rodičov so súrodencami a zrazu sa stal Miro kamarátom alkoholikov, ktorí prespávajú pod mostom. „Túto zimu by som nevydržal. Mám kamarátov, ktorí takto prežívajú, spia pod mostom. Raz, keď sme spolu pili, spal som tam. Nechodili sme do roboty, tak sme sa chceli zabaviť. Bolo to hrozné. Kamaráti prespávajú aj u iných známych, väčšinou je to niekto z kruhu alkoholikov. Ty mu dáš víno, on ťa prenocuje. Tiež je to človek na hrane, akurát má strechu nad hlavou.“
Pri pomyslení na krutú zimu, si zafilozofuje aj nad možnými riešeniami. „Keby som mal byť mesiac na zime, dúfal by som, že ma niekto prichýli a ja by som plnil jeho požiadavky. Je však ťažké nájsť takého láskavého človeka. Druhá možnosť je, že by som vykopol prvý výklad a ukradol by som najdrahší kožuch, či ma chytia alebo nie.“
Svoju budúcnosť vidí v nájdení si solídnej práce, potom už snáď pôjde všetko ľahšie, takto by si mohol nájsť aj podnájom.
Autor: ab
