lúžil si ich tým, že svojimi dlátkami, vrtákmi a nožíkom dokáže zručne vyrobiť z dreva hocičo. Najradšej však fujaru.
Nástroje sú veda
Teraz v zime presťahoval svoju zbierku ostrých nástrojov do kuchyne. Je tu príjemne teplučko, a tak môže vyrezávať plastiku madony, ktorú sľúbil vnučke, úplne poľahky. Keď začínal, bolo to zložitejšie, a to nie len preto, že nevedel, ako držať nástroje, on tie nástroje ani nemal.
Medzi prvé diela patrí plastika medveďa. Z lipového dreva pomaličky oddeľoval vrstvu po vrstve a vytváral huňatý medvedí kožuch. Inak to ani nešlo, lebo mal po ruke iba obyčajný nožík. Dnes sa na stole povaľuje niekoľko desiatok dlát, od najmenších, ktoré vie presne zaradiť (japonské, ruské, čínske) až po dlátiská. „Napokon to bolo s dlátami jednoduché, lebo ich vyrábal jeden Partizánčan, ale ja som o tom nevedel,“ vyznáva sa zo svojich začiatkov. Čiperný šesťdesiatpäťročný domáci majster pričuchol k pilinám a hoblinám „len“ pred 20 rokmi. Dlho mal inú vášeň – futbal. Keď nebol hráčom, premeriaval si futbalové ihrisko ako rozhodca s píšťalkou v ústach.
Na fujare treba vedieť hrať
Jeho pýchou sú okrem drevených plastík aj fujary. Dostal sa k nim náhodou. „Mal som kamaráta z Partizánskeho, a ten sa tým zaoberal. Mal aj celé písanky popísané. Boli sme sa pozrieť na Vígľaši a v Detve na ich výrobu. Vtedy som si to pekne premeral, porozprával som sa s fujaristom a cez leto som si hneď aj vyhliadol drevo.“ Prvá fujara sa vydarila, to bolo rozhodujúce. Pridal k nim aj pastierske píšťalky. Ešte však taká maličkosť... treba sa na ňu naučiť hrať. Dovtedy pískal iba na rozhodcovskej píšťalke.
„Musel som si zohnať pásky a naučiť sa.... špekuloval som. Robil som v tom čase v kotolni v Bošanoch a tam som to tiež skúšal. Niekedy sa mi až hlava krútila od toľkého pískania. Bol tam však so mnou jeden, ktorý bol tak trochu aj muzikant. On mal flautu a ja píšťalku. Spolu sme sa naučili Prší, prší.“
Každá fujara alebo píšťala je aj vyzdobená. Pán Jonis na to používa techniku starých majstrov – šalvajstrovanie. Vzor si ostro obreže a potom nanáša do vnútra plochy kyselinu. Nanáša ju dubovým zašpicateným drievkom. „Aj nad tým som špekuloval. Spočiatku som nevedel presne, čo robiť. Zdalo sa mi, že kyselina slabo farbí. Prišiel som na dvor s píšťalkou a pod slnkom vzor stmavol. Už som teda vedel, že teplota je dôležitá.“
Ješkovoveské fujary a píšťaly a aj drevené plastiky sú teraz roztrúsené po celom svete. Amerika, Juhoslávia, Kanada, Taliansko.... „Do Veľkej Noci mám urobiť jednu fujaru do Talianska a aj drevenú plastiku,“ vysvetľuje svoje plány pán Jonis. Bazové drevo sa už suší, a keď pôjde všetko podľa plánu, za sedem – osem dní je fujara hotová. Potom ju treba iba po roku opäť premastiť repkovým alebo ľanovým olejom.
Dedina v škatuli
Doma má tento majster iba jednu fujaru. Vždy sa mu podarí niečo vyrobiť, ale hneď má aj záujemcov. Zato drevených figúrok má viacej. Na stene upozorňuje na prázdne klince, aj tu chýbajú plastiky. Aby pri utieraní prachu neničili figúrky nervy domácej panej, skladuje ich pán Jonis v škatuli. Z nej zrazu vyťahuje takmer celú dedinu. „Robím len ľudové námety, nič moderné.“ Takže je všetko jasné, keď sa na stole zrazu ocitne bača, fašiangová postava, gazdiná pri kŕmení husí a ostatné dedinské postavičky.
S drevom nemá pán majster problém. Cez leto si obhliadne vhodnú lipu a bazu a cez zimu už ísť na hotové. Potom pomaly nechať sušiť. Zásoby sú veľké, takže netreba sa obávať, že by zo škatule nevyskočili ďalšie postavičky a nerozozvučala sa fujara.
