i spôsoby financovania a organizačno-zriaďovateľské súvislosti, bol na to treba čas.
Dnes je zo štrnástich prihlásených detičiek vo veľkej herni pravidelne osem a teraz, keď je už zrána svetlo a hlavne teplejšie, začnú prichádzať aj ďalšie. Pavilón na poschodí je svietivo vymaľovaný, hračiek habadej, teta Zuzka, teta Majka a praktikantka Lucia sú spoľahlivými prístavmi, ku ktorým sa možno utiekať, keď príde cudzí chlap s fotoaparátom. Zvedavosť však rýchlo zvíťazí nad ostychom, „drobci“ sa nedajú vyrušiť z hry. Ani rozvážna Lea, ktorá má oneskorenú desiatu.
Rodičia môžu privádzať svoje ratolesti od 7. hodiny a postarané je o ne do 17. Deti sú rozdelené podľa veku do dvoch skupiniek podľa veku, od jedného do dvoch, resp. od dvoch do troch rokov. Jedlá dostávajú ako ich starší „spolužiaci“ na prízemí. Keď treba, mäso im rozmixujú.
Niekoľkotýždňová skúsenosť je viac než povzbudivá. Ani tri týždne netrvalo, kým sa malí prestali lúčiť s mamičkami plačom. Pani Jančovičová, mamička Ley, si pochvaľuje. „Naša malá na mne doslova visela, aj sme sa obávali, ako si zvykne. Dnes je bez problémov aj posledná a domov sa veľmi neponáhľa.“ Pani Atovičová sa pridáva. „Timko si veľmi obľúbil pani učiteľky, aj cez sobotu a nedeľu hovorí o jasličkách, s chuťou mi recituje básničky. Keď prídem poň, ešte stále má čosi rozrobené...“
Je to tak, deti majú svoj režim podľa programu výchovnej práce. Učia sa samostatnosti i tomu, ako byť spolu s ostatnými, že sa treba občas s niečím podeliť. Jedno od druhého všeličo odkukajú. Mamičky pripúšťajú, že ony by sa asi tak vynaliezavo nevedeli s deťmi zaoberať. Tie deti, ktoré mali výhrady proti sedeniu na nočníkoch, urobili veľké pokroky. Keď treba podporiť ich trpezlivosť pri cikaní, pani učiteľky im nielen asistujú, ale im pri tom aj zaspievajú.
Samoobslužné činnosti a návyky spolu s hrami, to je ich učivo,“ hovorí pani riaditeľka Anna Gamanová, „a po dlhom časovom odstupe, keď sme na jasličky už aj pozabudli, som až prekvapená, aké sú deti v útlom veku učenlivé, robia veľké pokroky. Za tie dva mesiace sme nemali žiadnu veľkú absenciu kvôli chorobe.“
Jasle prijímajú deti kedykoľvek v priebehu roka, teda nie podľa režimu školského roka ako škôlka. Rodičia privádzajú deti zo všetkých topoľčianskych štvrtí a zatiaľ počuť samé uznanlivé vety.
„Mne to super vyhovuje,“ zdôveruje sa pani Jančovičová, „Lea je pokojná, cítim, že je o ňu dobre postarané, a tak sa môžem dobre sústrediť na svoju prácu. Vážim si, čo pre nás v jasliach robia“.
„Aj moja skúsenosť je veľmi dobrá,“ hovorí pani Atovičová, „vrátila som sa do práce, dobré je aj to, že poplatok môžeme uhradiť z rodičovského príspevku“.
Areál MŠ na Fullovej ulici je „trojgeneračný“, pretože popri škôlke a jasliach prichýlil aj klub dôchodcov. Riaditeľka A. Gamanová to pokladá za dobrú kombináciu, pretože spolužitie je harmonické. Škôlkari potešia seniorov svojimi básničkami, pesničkami pred Vianocami i v Mesiaci úcty k starším a tí im oplácajú svojou vďačnosťou.
