Stotriročná jubilantka vyšíva ostošesť

Teraz je obyvateľkou Topoľčian a dlhých devätnásť rokov žije v izbe číslo 109. V deň narodeninovej oslavy jej prišiel blahoželať aj viceprimátor Ján Emila a doniesol so sebou Pamätnú knihu mesta, do ktorej sa babka Emerka zapísala.
Pani Emerencia mala štyroch súrodencov, ktorí boli mladší, ale ani jeden sa nedožil takéhoto veku. „Ako to všetko prešlo, aj ja sa tomu čudujem. Sestry, brat pomreli, len ja som tu. Sesternice, bratranci – všetko pomrelo. Len ja som tu zostala s takýmto vekom. Aj dobre jedli, aj pili, zabávali sa, všetko mali a nik tu neostal, len ja tu trčím,“ hovorí o svojej rodine nad výšivkou. Tá je jej každodennou spoločníčkou. Nie je ručnej práce, ktorú by nezvládala, alebo niekedy v živote neskúsila. „Božemôj sladký, hádam, keď som sa narodila, hneď mi dali ihlu do ruky. Všetko, čo som chytila do ruky, spravila som. Vyšívam, šijem, pletiem, háčkovala som. Otec ako 37-ročný zomrel a zostalo po ňom päť detí. Bol to ťažký život. Chudobný. Mama doma háčkovala, vyšívala, a keď toho mala viacej, nechala nás doma. Ja som bola najstaršia, tak som sa o súrodencov postarala. Mama išla do Viedne s prácami. Dostala tam pekné peniaze a lepšie sa mohlo žiť.“
S oslavou narodenín, na ktorej nechýbali vinše od obyvateľov, zamestnancov domova, rodiny a predstaviteľov mesta, bola pani Emerencia na výsosť spokojná. „Oslavu som ani veľmi nechcela, lebo sú tam zložité požiadavky, ale bolo to krásne. Každý bol spokojný. Ešte ani jeden rok sme nemali takú krásnu oslavu. Predtým boli oslavy dobré, ale vždy k tomu dobrému sa dá ešte niečo pridať.“
Špeciálny recept na dlhovekosť sme sa nedozvedeli, ale tajomstvo môže tkvieť aj v radovaní sa z každodennej krásy. Svojimi krehkými rukami hladí poslednú výšivku. Nie je s ňou spokojná, hnevá ju, že vzor je akýsi riedky. V malej izbe sa však vie potešiť aj pohľadu z okna. „Poviem si, radšej keby som zomrela, ale keď sa zobudíte ráno a vidíte tú krásu. Na stromoch srieň – všade je krásne, kde sa pozriete.“