neho hľadiska za postmodernu, sú zrozumiteľnými minipríbehmi s výrazným emotívnym podtextom. Väčšina vystavených diel vzišla z hudobnej či skôr hudobníckej inšpirácie prelínajúcej sa s erotickou.
Napríklad obrazy Husle a flauta v dvoch variáciách môžu divákovi na pohľad evokovať záblesk Chagallovej maľby, ale na rozdiel od viacvrstevnosti príbehov slávneho Francúza, ponúka Černý dva intímne okamihové prežitky, možno milostné, možno vyzývavo rivalské, ale s mocným erotickým podtónom. Iné erotické kontexty, ktoré nie sú utajené a možno v nich nájsť aj kus sarkazmu, predstavujú grafické listy Muž s violončelom, Kontrabas a ďalšie. Kto sa pozornejšie zahľadí na Husľovú sekciu, môže pri trochu fantázie v obraze objaviť odvolávku na legendy o Paganiniho „diabolských“ kúskoch na štyroch husľových strunách...
Takto od obrazu k obrazu možno „čítať“ autorovo úsilie nájsť a vyjadriť „jemné nuansy vzťahu človeka k človeku, k sebe samému a k okolitému svetu“, povedané jeho slovami.
Pokiaľ ide o výrazové prostriedky, sú umelcove výtvory kdesi medzi realitou, surrealitou až abstrakciou. Trochu snové ženy s bujnými skácelovsky rozpustenými vlasmi v červeno-oranžovej farebnej škále možno vnímať aj ako démonické, osudové bytosti, ale i ako temperamentné, neskrotné, sebavedomé muzikantky zaujaté partitúrou. Vlasy ako naliehavý symbol dominujú tiež niekoľkým vystaveným aktom.
Toto prelínanie obsahov a foriem potvrdzujú aj Černého krajiny. Objekty a tvary v nich možno len tušiť, ale pozorovateľovi sa ani nežiada ich reálne zazrieť. Môže v nich predsa vidieť „svoju“ krajinu či krajiny.
Jan Černý prežil a pracoval ako pedagóg podstatnú časť svojho života v Nitre, kde zaujali jeho práce majiteľa galérie Petra Jurkoviča, ale napokon sa vrátil na Moravu, odkiaľ pochádzali jeho rodičia. Tam sa dozvedel, že jeho prastrýkom z maminej strany bol Alfons Mucha, azda najznámejší stredoeurópsky secesný maliar. Tiež hudobnícke inšpirácie nie sú náhodné, pretože sám i v tandeme so synom Radimom komponuje hudbu, okrem inej aj pre filmy Juraja Jakubiska. Navyše sa dlho pohybuje v prostredí moravských symfonických a komorných orchestrov. Topoľčianska výstava je vraj „asi tridsiata“, ktorou sa J. Černý predstavil verejnosti.
Obecenstvo na vernisáži výstavy šarmom a suverénnymi speváckymi výstupmi potešili žiaci Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Topoľčanoch.
