s autobusom na hornú Nitru. V taške foťák a v duši očakávanie.
Dedinka Dlžín je ešte pod snehom. Zisťujem dve veci – anjelský pokoj a pichnutie v pľúcach. Neopatrné nadýchnutie a čistý, iskrivý vzduch ma upozornil, kto je tu pánom. Švagriná mala už výslužku nachystanú. Vykúkala z okna a striehla, aby ju vinšovníci neobišli.
Prišli. Mladá chasa – miestni futbalisti každej vekovej kategórie. Úlohy si rozdelili dobre. Najstarší z nich robil gazdu – vodcu. Vošiel do dvora a zakričal: Gazdiná, dáte si vyskočiť? Švagriná súhlasila. Hore hu, - skríkol gazda a skupina začala spievať fašiangové piesne. Fotím a zároveň sa snažím zapamätať si vinšovačky. Je ich neúrekom, samé originály, lebo všetci vedia, že za ne dostanú vinšovné.
Švagriná sa tiež začala zvŕtať – šišky, slaninka, klobásky, vajíčka. Pre mládencov pohárik, pre menších peniažtek. Nechcela sa dať zahanbiť, aby ju potom neohovorili pred ostatnými gazdinami. Čo urobíš, Maroško, s toľkou výslužkou? – pýtam sa mladého vinšovníka. Babka mi urobí praženicu na slaninke, dobre sa všetci najeme, lebo potom bude už pôst, - odpovedal mi. Sama seba som sa pýtala, odkiaľ dieťa má tieto informácie. Ihneď som dostala vysvetlenie. Dedia sa z pokolenia na pokolenie. Nikto ľudí nenúti, aby tieto tradície udržiavali, robia to pre svoju radosť, ale hlavne pre radosť iných. Trochu ma to zarazilo, keďže súčasnosťou hýbu najmä počítače a internet. No Dlžín ma presvedčil, že nie všade ich dávajú na prvé miesto a že stále u nás existujú obce, kde anjeli bývajú na každej streche a ľudia sú tam prajní, dobrosrdeční, láskaví – proste ľudskí.
Autor: Mária KUCHOVÁ