Nie vždy platí cestovať ako cestovať

í nemalé peniaze. Predsa len, sen mladých ľudí a niektorých celoživotných rebelov už nie je taký nedostupný, ako bol kedysi.
Aby ste správne rozumeli, pod pojmom cestovanie nemám na mysli dvojtýždňové opaľovanie sa na pláži a k tomu dva fakultatívne výlety s manželkou, ktorá má nenásytnú túžbu edukovať svoje ratolesti. Cestovať, ach, cestovať neznamená len poznávať miesta, pamiatky, diela, prírodu, kvantitatívne všetko vidieť. Cestovať znamená skúsiť, ale nie zrakom, ani sluchom, ale, a to predovšetkým, srdcom. Každá krajina, každá hora a každý hrad totižto rozpráva svoj osobný príbeh zo svojej jedinečnej duše.
Toto všetko som na začiatku nevedela. Patrila som k tej prvej skupine cestovateľov, čo je omnoho ľahšie a pohodlnejšie, zároveň i plytkejšie. Môj prvý veľký výlet bol Cyprus. Bol to výlet pracovný, a teda o to bohatší na skúsenosti. Cyprus je malý, veľmi malý. Z jedného konca ostrova na druhý to autom netrvá ani len päť hodín. No i napriek svojej „veľkosti-malosti“ je neskutočne veľký. I bez vedomostí, že Cyprus je akýmsi prostredníkom prenosu civilizácie k nám do Európy, a že kdesi tu môžeme hľadať kolísku gréckej kultúry, možno cítiť jednoducho v jeho atmosfére. Každá krajina je iná, úplne iná a možno to spoznať už pri prvom dotyku s ňou. Cyprus je starý ako zrobený starec, ako dožívajúci kráľ obrovského impéria. Katalógy cestovných kancelárií vám ponúkajú Venušin ostrov plný šialenej zábavy, lásky a oddychu. Áno, i taký je Cyprus, teda jeho pobrežné letoviská plné turistov. Sú plné diskoték a barov, fast-food všade dominuje. Pravý Cyprus je však úplne odlišný. Je ako dobrá čaša vína, užitá v tieni viniča. Je to upokojujúca vôňa morských vetrov nasýtených vrchmi Troodosu, zhmotnená v dobrej cyperskej káve podávanej v miniatúrnych šáločkách na znak toho, že dobrého je vždy málo. Pravého ducha Cypru nájdete v malých nepropagovaných dedinkách vo vnútrozemí, kde sú ľudia dôverčiví, spontánni a dobrosrdeční tak, ako sa na južanov patrí. Práve tieto vlastnosti prídu šedému uponáhľanému Slovákovi často až čudné. Keď nás počas prechádzania cez malú dedinku Agia Anna (po preklade Svätá Anna) starší pán bez akýchkoľvek zábran pozval dnu, pohostil nás, i keď len čerstvou vodou a tradičnou cukrovinkou (mladé orechy nakladané v cukre), človek sa začne cítiť až zahanbene. Ktovie, či by sa takéto niečo mohlo stať i na Slovensku? Cyperčania sú bohémsky národ s prehnanou hrdosťou a patriotizmom, južným národom vlastným. Sú jednoduchí a otvorení. Ani ich život nie je ľahký, sťažujú sa však menej ako my. Majú jednoduché domy s malou záhradou, niekedy i autom, a to im stačí. Sú skromní a spokojní. I preto si môžete nechať auto pokojne odomknuté o dvanástej popoludní, ale i v noci. Môžete si odskočiť v reštaurácii na toaletu a peňaženku nechať ležať na stole a byť si popritom istý, že ju tam i nájdete. Kriminalita je tu takmer nulová. Kradnutie sa v ich slovníku bežne nevyskytuje, a to ma nesmierne fascinovalo. S Cyprom sa viaže i dobre ugrilovaná jahňacina s neúmerne kyslou omáčkou so zložitým menom a množstvom koriandra.
Cyperskí ľudia v sebe nosia ešte jednu špecifickú, veľmi citlivú skúsenosť. Ak sa opýtate na rok 1974 a na to, ako si naň spomínajú, v očiach sa im zaleskne smútok a slzy, ale i oheň hnevu a pomsty. Je to rok, keď Turecko obsadilo severnú časť ostrova. Rok, v ktorom boli mnohí vyhnaní zo svojich domovov, ktoré nikdy viac neuvideli. Rok, v ktorom zahynulo mnoho ich priateľov a známych. Okupácia trvá dodnes a grécki Cyperčania hromžia nad vstupom Turecka do Európskej únie. To je ale otázka na politológov a odborníkov. I keď medzi nich nepatrím, viem, že Cyprus je krajina mnohých príchutí; sladkých, ale aj trpkých. Platí, že od Cyperčanov sa dá mnohému podučiť. Zároveň však platí, že nie je vždy cestovať ako cestovať.