Babky, dedkovia, otcovia i mamy uspávali večer čo večer svoje drahé deti slovenskými rozprávkami. V jednej chalúpke usínala Anička s Jankom a Marienkou, ktorí okúsili sladkú strechu perníkovej chalúpky a okabátili zlomyseľnú Ježibabu. V ďalšej izbičke Zuzka, Betka a Katka pozorne počúvali rozprávku o troch čarovných orieškoch, o stratenej črievičke, vďaka ktorej princ našiel svoju milovanú Popolušku. Inde sa Paľko lúčil s končiacim dňom spolu s Červenou čiapočkou, ktorú pred zlým vlkom zachránil statočný poľovník.
A takto plynuli dni, týždne, roky. Z malých dievčatiek a chlapcov vyrástli veľkí, dospelí ľudia. Aj z nich sa stali otcovia a mamy. No oni už neuspávali svoje deti rozprávkami. Nebolo to preto, že by sa zrazu vytratili všetky krásne rozprávkové knižky. Na vine neboli ani mnohé rozprávkové bytosti. Ani tie nevymizli z pamäti nových otcov a mám.
Namiesto nich však deti zaspávali pri televíznych obrazovkách či počítačových hrách. A tu, v televízii i v supermoderných počítačoch nahradili Popolušku, Tri prasiatka, Červenú čiapočku aj Snehulienku so siedmimi trpaslíkmi akísi novodobí hrdinovia. Cez oči si previazali farebné šatky, do rúk vzali meč, ostré nože a začali učiť slovenské deti bojové umenia. A tie začali svojich počítačových hrdinov poslušne nasledovať.
„Odkukané“ bojové postoje, v rukách jedinečné výchovné hračky- zbrane. Pištoľ, taká či onaká, hračkárske tanky, putá začali sa objavovať na listoch želaní pre Ježiška.
Kde sa stratila láska, neha a víťazstvo dobra nad zlom? Asi tam, kam zmizla krása našich rozprávok. Zrazu sa všetci dospelí divia, pozastavujú sa nad tým, keď ich vlastné deti volajú do sveta moderných rozprávok. Tam však nepotrebuje dobré zvíťaziť nad zlým. Nenávisť, krutosť, streľba a nezriedka i krv objavuje sa v tomto svete „rozprávok“, vysielaných v čase, keď nejeden otec i mama „odloží“ svoje dieťa pred túto lacnú a úboho prázdnu pestúnku. Nemajú čas. Materské školy sú príliš drahé, ak vôbec ešte nejaké v ich bydlisku zostali. A rozprávať deťom rozprávku? Kde to žijete? Urazene sa na vás pozrú, ak im položíte podobnú otázku.
Výsledkom našej ľahostajnosti a podceňovania výchovnej úlohy rozprávok v živote detí sú krádeže, mnohé priestupky voči platným právnym normám a nechýbajú už ani vraždy. To všetko majú na svedomí naše zlaté, dobré, milé a poslušné deti. Tie, ktoré nepoznajú Dobšinského, Rázusovú – Martákovú, Podjavorinskú a mnohých ďalších spisovateľov. Autorov zlatého pokladu v podobe rozprávok, pri ktorých pookreje nejedno srdce dospelého čitateľa.
Nedajme si tieto rozprávky vziať. Nedovoľme, aby sa na ne navždy zabudlo. Dajme im jednoducho druhú šancu. A pokúsme sa o to čo najskôr. Prv, ako v dnešnom svete zlo zvíťazí nad dobrom a láskou. Prv, ako zazvoní zvonec a rozprávke bude navždy koniec.
