Utorok, 27. október, 2020 | Meniny má SabínaKrížovkyKrížovky

JOZEF NEMEC: „Oslava striebornej medaily bola fantastická.“

V nedeľu 26. 2. sa definitívne skončili XX. Zimné olympijské hry v talianskom Turíne, na ktorých Slovensko získalo zásluhou Radoslava Žideka prvú „zimnú“ olympijskú medailu v samostatnej ére našej republiky. Na olympiáde mali zastúpenie aj Topoľčany, a to

nielen v hokejovom tíme, kde nás reprezentoval Miroslav Šatan a Ľubomír Višňovský, ale olympiády zúčastnil sa aj riaditeľ marketingu topoľčiankeho pivovaru Jozef Nemec, ktorý nám priblížil dianie a žitie nielen na športoviskách, ale aj v olympijskej dedine.
Na koľkých olympiádach ste už boli?
Teraz som bol už v poradí na šiestej, celkovo však na siedmej olympiáde, pretože som bol súkromne v Innsbrucku, myslím si, že sa písal rok 1964, vtedy som bol začínajúci hokejový tréner. Cestovali tam niektorí hokejoví funkcionári, tak som sa tam medzi nich dostal napriek tvrdému režimu, ktorý u nás panoval.
Koľko z týchto olympiád bolo zimných?
Na zimnej olympiáde som bol v Albertville (1992) vo Francúzsku, teraz v Turíne (2006), predtým v Salt Lake City (2002) a v 1994 som sa zúčastnil olympiády aj v Lillehameri. Na letných som bol v Sydney (2000) a v Aténach (2004).
Ktorá z nich vás najviac upútala?
Najviac ma upútali Austrálčania – protinožci, hoci Austrália ako krajina nie je zaujímavá, ale tam všetci žili olympiádou. Ľudia tam boli úžasní, pohostinní. Zo zimných ma najviac upútala francúzska v Albertville, pretože Francúzi na rozdiel od Talianov to mali, takpovediac, viac rodinného typu. Turín je miliónové mesto a olympiáda sa tam stratila. Sestriere a Bardonecchia boli ďalšie olympijské centrá, avšak veľmi vzdialené od seba. I dediny boli roztrieštené až na tri, no to už tak nebolo, ako sa hovorí, v jednom „šíku,“ proste nebolo to v jednom celku. Francúzi to mali v Albertville v celku a bolo to niečo fantastické. Boli to taktiež dve strediská, kde boli lyžiarske disciplíny a zároveň aj hokej. A v Turíne bol hokej v meste. Nevýhodou bolo aj to, že tú olympiádu bolo potrebné v tom veľkom meste hľadať, aj keď hovorili všetci, že horiaci olympijský oheň bol vidieť všade. Iné to však bolo vo Francúzsku, i keď mnohí hovoria, že táto posledná olympiáda bola krásna (možno len zo zdvorilosti), ale podľa mňa to Francúzi pripravili lepšie organizačne i polohou. A bola skutočne zimná, pretože v Turíne boli niektoré miesta úplne bez snehu a nič nenasvedčovalo tomu, že tam práve prebiehala zimná olympiáda.
Zúčastnili ste sa aj otváracieho ceremoniálu?
Áno, bolo to niečo úžasné. Len bol veľmi dlhý, trval vyše dvoch hodín a museli sme byť na mieste už dve hodiny pred začatím ceremoniálu, kvôli zápcham a ostatným veciam. Hoci cez deň bolo okolo dvanásť až štrnásť stupňov, večer teplomer poklesol až na nulu a bolo dosť chladno. Musím povedať, že otvárací ceremoniál mali Taliani veľmi pekne pripravený, pretože žili olympiádou. Do toho programu vložili svoju históriu, dali tam svoje úspechy a vedeli to dosť dobre komerčne zúročiť. Preto aj ten Turín volili kvôli automobilke, pretože bolo za tým vidieť komerciu. V Soule sme kandidovali i my proti Turínu na usporiadanie OH 2006, ale boli sme neúspešní. Určite si myslím, že zimná olympiáda v Tatrách by bola krajšia, pretože máme ďaleko viac hotelov na malom priestore a sú aj ďaleko lepšie vybavené, než v Taliansku. Možno sme nemali také zázemie, ale u nás by tá olympiáda bola v rozpätí 50 kilometrov, pretože máme svahy, ako je Jasná a Demänovská dolina, a v neposlednom rade tiež mestá - Sp. Novú Ves a Poprad, Lipt. Mikuláš, kde sú aj zimné štadióny. A tu len z Turína do Bardonecchia bolo vyše sto kilometrov a podobne ďaleko to bolo aj do Sestriere. Chýbalo tomu to jadro a to nadšenie, čo by dali do toho Slováci.
Vzdialenosť medzi jednotlivými strediskami a olympijskou dedinou bola dosť veľká. Akú formu prepravy ste najčastejšie volili?
Bol som tam osobne autom, pretože som v Turíne mal aj služobné povinnosti v olympijskom dome. Popri povinnostiach, ktoré ma tam čakali, som stíhal navštevovať aj športoviská. Samozrejme, u tých Talianov si učitelia a žiaci brali voľno a bez nároku na nejakú finančnú odmenu pracovali ako taxikári a prepravovali účastníkov olympiády. Bolo tam asi 50 000 dobrovoľníkov, ktorí robili túto činnosť. Myslím si, že práve s týmto by bol u nás menší problém. V prvej časti zimnej olympiády v Turíne som bol v nadmorskej výške 2 020 metrov, čiže na úrovni presne nášho Chopku a na asfaltovej ceste bol prach. Bolo to čosi neuveriteľné, najmä keď dokonca v tých miestach začalo i pršať, ale nakoniec začalo i snežiť, a tak v druhej časti olympiády bolo viac snehu, najmä v Sestriere. Najkrajšie súťaže boli v biatlone, vtedy bolo pekné a teplé počasie.
Ktorí športovci zo Slovenska Vás najviac potešili?
Najviac ma potešil a prekvapil Marek Matiaško, ktorý v biatlone obsadil piate miesto. Na tých pretekoch som sa bol pozrieť aj ja. Podal fantastický výkon a keby nebol minul v poslednej položke terč v stoji, tak mohol mať bronzovú medailu. Ten úspech by kričal do sveta. Potom ma mimoriadne potešil snoubordista Radoslav Židek, ktorý dokázal medzi svetovou elitou, že keď človek má zdravé sebavedomie, tak môže uspieť. S ním nikto nepočítal a možno ani naša výprava, pretože skôr sa počítalo s hokejistami a s biatlonistkami, ktoré sklamali na celej čiare. Biatlonisti zato prekvapili. R. Židek sa pustil do otvoreného boja so všetkými pretekármi a v každej jazde už pri štarte získaval trojmetrové náskoky. Na preteku som vyzvedal, kto mu mazal tú dosku, pretože i tí by si zaslúžili druhú medailu. Nemal problém a na svahu sa vždy prebojovať dopredu, kde sa najlepšie jazdilo. V semifinálovej jazde dokonca traja jazdci za ním spadli a on sám neohrozene prišiel do cieľa. Vo finále ho lišiak Američan v jednom skoku zvnútra preskočil a tak sa dostal výrazne dopredu, no Židek ho ešte aj tak dohonil, keď mu v cieli chýbal necelý polmeter. Bola to veľká smola pre neho, pretože Slovensko mohlo mať prvú zlatú medailu. Ja som mu to prial, lebo sa dostal už aj tak ďaleko. U neho bola cítiť zdravá ctižiadostivosť, športová drzosť, úžasné sebavedomie, zodpovednosť za reprezentáciu krajiny. Je to veselý chlapec, ktorý to mal úžasne premyslené, a napriek tomu, že sa mu v začiatkoch nedarilo, dokázal to, čo nedokázali hokejisti a ženské biatlonistky.
Snoubordista Radoslav Židek dosiahol prvú medailu na zimných olympijských hrách...
Túto medailu vybojoval vo veľmi náročnej disciplíne. Prvá medaila čakala od hokejistov, no tí nakoniec skončili na piatom mieste, a viac sa určite čakalo aj od ženských biatlonistiek a aj od Martina Bajčičáka. Ten vo svojej disciplíne na 50 kilometrov, čo je lyžiarsky maratón, bol veľmi dobre pripravený, lenže poslednú noc pred maratónom spal asi len tri hodiny, keďže ho bolel zub. Zrejme to bola chyba realizačného tímu, lebo tieto vplyvy sa dajú vylúčiť. Má už okolo tridsiatky a už tých príležitostí nebude veľa. Ja verím, že v budúcej olympiáde vo Vancouvri (2010) bude štartovať a dopadne lepšie. Lebo on v päťdesiatke na tú medailu určite má. Určite sa s Nórmi na kratšie trate nemôže porovnávať, lebo je menšej postavy, ale na dlhšej trati má na to. Osobne mu to prajem a to by bola pre mňa tá najradostnejšia chvíľa, keby M. Bajčičák získal nejakú medailu. Nakoniec z toho bolo štrnáste miesto, ale po celý čas bol vpredu, no v závere mu chýbali najmä tie “nočné“ sily.
Ako prebiehali oslavy?
Pri oslavách predseda Olympijského výboru p. František Chmelár zablahoželal Židekovi k striebornej medaile a všetko to žilo oslavami a gratuláciami mladému snoubordistovi. Zrazu sme sa cítili medzi tými veľkými krajinami, ktoré už niečo dosiahli a bol to fantastický pocit. Tento úspech nás len upevňuje v tom, že by sme sa mali viac venovať športu, aby sme týchto radostných udalostí mali viac. Tieto výsledky dávajú Slovensko do popredia. Lebo v Taliansku som osobne počul pri povzbudzovaní, že si nás Taliani mýlia so Slovincami, hoci Taliani sú susedmi Slovinska! Bolo to priam neuveriteľné, ako majú málo znalostí, lebo tí, čo nám to povedali, boli s určitosťou Taliani. Jediné športové výsledky nás môžu uviesť viac do pozornosti. Pretože podobné situácie sme zažívali v Austrálii a aj v Amerike. Musíme sa presadiť aspoň v športe, lebo naši politici sú asi v tomto pasívni, keď si nás takto dokážu pomýliť v krajine, ktorá je vzdialená 660 kilometrov od Slovenska.
Ako hodnotíte hokejistov z pohľadu bývalého trénera?
Pred olympiádou sa hovorilo, že kolektív je jednoliaty a asi to tak nebolo, lebo teraz sa všeličo dozvedáme. Zrejme na ten pravý zápas sme neboli v správnej koncentrácii. Do toho zápasu sme mali dať všetko, lebo už keď sme tých Čechov dostali, mali sme ich poraziť. Určitý komplex tam bol, aj keď si ho nepriznáme, ale ešte stále pretrváva. Mali sme sa lepšie skoncentrovať a od prvej minúty hrať svoju hru a potvrdiť päť predchádzajúcich víťazstiev na OH v Turíne. Zvýšenou bojovnosťou sme nemali dovoliť Čechom hrať ich hru. Pretože z toho sa rodili chyby. Stiahli sme sa do pasivity a to našim hokejistom, ktorí mali v útoku toľko výborných strelcov, nesvedčí. Keď sme už konečne v poslednej tretine začali hrať, tak časová tieseň a nervozita nám nedovolila strhnúť tento zápas do víťazného konca. Česi sa týmto zápasom chytili a vybojovali bronzové medaily, hoci sa celú olympiádu trápili. Myslím si, že sme sa mali viac vyhecovať v zápase s Čechmi, pretože v Turíne sa povrávalo, že Česi si vybrali Slovákov a Švédi Švajčiarov. Tak som to cítil aj ja a dokonca sa to písalo aj v talianskej tlači. Medzinárodný olympijský výbor sa proti tomuto búril, no nakoniec proti sebe narazili tieto dve dvojice. Keď sa to už stalo, mali sme viac zabojovať.
Už pred prvým zápasom hokejistov na olympiáde sa objavili informácie, že do rozhodovania o kapitána mužstva zasiahli aj iné osoby. Ako sa k týmto nezrovnalostiam postavili samotní hráči?
Podľa mňa sa hráči dali ešte viac dokopy. Boli tam určité nezrovnalosti, najmä pri voľbe kapitána. Dokonca aj po olympiáde vyšlo v dennej tlači, že bol zásah do reprezentácie z „vonku“ – mimo mužstva i mimo trénera. To sa nerobí a ja si myslím, že to neprispelo k psychickej pohode slovenského kolektívu. Kapitán sa vždy volí v kabíne po dohode hráčov, a niekedy aj voľbou.
Slovenský dom bol v Taliansku hodnotený ako jeden z najlepších. Ako by ste ho vy ohodnotili?
Určite bol nielen najkrajší, ale aj kvalitou najlepší. Naši kuchári patrili k svetovej špičke, a to som bol už na šiestich olympiádach. Otvorenia nášho domu sa zúčastnilo 250 až 300 prominentných hostí z Turína, Ríma a zástupcov z rôznych krajín. Všetci si pochutili na slovenských špecialitách, či to už boli strapačky, pirohy, bryndzové halušky, guláš a rôzne iné naše domáce špeciality a, samozrejme, jedno z najlepších slovenských pív – Topvar. To treba zažiť, akú kvalitu to malo, a hlavne pochutnať si. Naši hokejisti, ale aj ostatní slovenskí športovci prišli radšej do kuchyne slovenského domu pochutnať si na strave, ktorá ich častokrát postavila na nohy, a nielen športovci ju preferovali aj pred talianskou kuchyňou. Dokonca tam bola aj slovenská hudba zo Štrby a, samozrejme, tam bolo aj výborné topoľčianske pivo, ktoré je už neodmysliteľnou súčasťou olympijských hier. Okrem piva Topvar boli dostupné aj iné nápoje, najmä kvalitné slovenské minerálne vody. Treba si vážiť to, čo máme, a bolo presne vidieť to, čím sa Slovensko môže pýšiť. Bolo to dedičstvo našich materí a otcov, pretože slovenská gastronómia patrí k najlepším na svete. V našom dome sa na tejto olympiáde uskutočnila aj menšia rarita. Prišiel nás pozrieť pán dekan Opárty z Popradu a po dohode niektorých ľudí z vedenia olympijského domu p. Sisáka a trochu aj mňa sa v nedeľu slúžila svätá omša – prvýkrát v histórii Slovenského domu na olympijských hrách. Prišli aj miništranti zo Slovenska.
Vzdialenosť medzi jednotlivými strediskami bola dosť veľká. Stretávali sa slovenskí športovci aj v dome alebo len na športoviskách?
Bol som aj na vztyčovaní slovenskej vlajky v olympijskej dedine a tam bol vari len Radoslav Židek. Hokejisti ešte neboli ani v Turíne, a ani športovci zo Sestriere, ktorí boli vzdialení 150 kilometrov, tak poslali len vedúcich a trénerov. Prakticky sa slovenskí športovci nestretali, iba na po nejakej akcii. Len hokejisti, keď mali uvítanie v dedine, a tí, ktorí mali lepšie umiestnenie, tak sa prišli pochváliť. V slovenskom olympijskom dome som bol, keď nás prišiel pozrieť predseda vlády a pán prezident. Boli to veľmi vzácne návštevy. Keď nás prišiel navštíviť pán prezident Ivan Gašparovič, práve sme sa chystali s hokejistami na zápas so Švédskom, a vtedy prišiel medzi nás otvorene, bez nejakej ochranky a bez problémov komunikoval s ľuďmi. Jednoducho prišiel medzi ľudí a fanúšikovia mu dávali priame otázky, na ktoré rád odpovedal. Keď nás prišiel pozrieť pán Mikuláš Dzurinda, hokej sa ešte nehral, tak to bolo také oficiálnejšie a odmeranejšie.
Určite ste zažili nejakú nezvyčajnú situáciu so športovcami, vedením alebo organizátormi...
Spomínam si najmä, keď sme sa vybrali na štafetu ženského biatlonu. Bolo dosť teplo, a tak sme sa menej obliekli. Ale sme nečakali, čo sa tam stane. Počas biatlonu napadalo asi dvadsať centimetrov snehu a niektoré tribúny, ktoré sa predtým vyhrievali na slnku, boli zrazu celé zasnežené. Dokonca nikto na nej nesedel, všetci ľudia od zimy stáli. Tu bolo zrazu vidieť, ako sa zmenilo počasie za jednu – dve hodiny. To bola skôr taká nepríjemná udalosť, že hoci ľudia mali lístky na tribúnu, nemohli si sadnúť. A z tých úsmevnejších mi teraz neprichádza nič na rozum. Tam nebolo veľmi do smiechu, lebo tie výsledky neboli také úspešné, až na Žideka a Matiaška.
Ako prebiehal záverečný ceremoniál, ktorý ukončil olympijské hry 2006?
Na záverečnom ceremoniáli som už nebol, lebo v Turíne som bol dvakrát. Najskôr na otvorení som bol pripraviť všetko zariadenie, aby fungovala prevádzka Slovenského olympijského domu. Na záver som tam už nebol, lebo pracovné povinnosti mi to nedovolili. Ale videl som ho doma v televízii, a tiež bol úžasný. Ako hovorím, Taliani vedia takéto akcie pripraviť na výbornú. Dali do toho kus svojej histórie, ktorú máme aj my, len si ju tak nedokážeme vážiť ako oni a všetky hrdé krajiny sveta..
Prečo si slovenský národ nevie vážiť históriu?
Máme vynikajúcich športovcov – olympijských víťazov, majstrov sveta a pokoriteľov Mont Everestu, kde v priebehu hodiny vystúpili až traja Slováci. Keby to boli traja Česi, tak ich národ oslavuje najmenej desať rokov, no u nás sa na nich zabudlo. Valkušiak prešiel spolu s jedným Rusom pešo k severnému pólu. Rus je slávny a na nášho Valkušiaka sa zabudlo. Máme olympijských víťazov Jožka Pribilinca, bratov Hochschornerovcov, M. Martikána. Tí všetci by mali mať úctu a slávu.
Kde je podľa vás chyba, že máme málo športovcov?
Málo sa venujeme mládeži a o tom so hovoril aj s oficiálnymi predstaviteľmi Slovenska na športoviskách, kde vidím veľmi málo detí. Pred časom som sa stretol s učiteľom v Ludaniciach - Cyrilom Mikátom, ktorý učil v Urminciach a vychoval deti k športu. Stretli sme sa na krásnej lyžiarskej trati a on mi hovorí: „Kde sú deti?“ A ja som povedal, že deti sú asi pri počítačoch, a to je to zlé pre nás i pre rozvoj športu na Slovensku. Povedal mi, že mal vždy tridsať až štyridsať detí každý deň na zjazdovke a na bežkách, o sobote ani nehovoriac. V lete s nimi praktizoval cyklistiku. Tie deti športovo vychoval. Aj ja sa teraz sám seba pýtam, kde sú tie deti, lebo sa nejako stratili. Včera som si dal pätnásť kilometrov na lyžiach a za ten čas som na svahu nevidel žiadne deti lyžovať alebo sánkovať sa pod dohľadom učiteľa alebo rodiča. Je zrejmé, že všetko je už úplne inak. Rodičia už málo vychovávajú deti k láske k športu. Celá mladá generácia je pod vplyvom počítačov. Vieme dobre, že máme na to, aby deti športovali, ale, bohužiaľ, prišla iná vlna. Nesmieme zabúdať, že v zdravom tele zdravý duch. A aj preto je v niektorých krajinách ministerstvo športu. U nás ani neviem, pod ktoré ministerstvo patrí šport, hoci si myslím, že je to ministerstvo školstva. V minulosti boli v Tatrách detské lyžiarske školy, no teraz to tam chýba. Jediná, ktorú ešte poznám, je na Skalke zásluhou sedemdesiatdvaročného Rudka Čilika, v minulosti asi 9-násobného Majstra československej republiky a účastníka dvoch – troch olympiád. Mali by sme sa vrátiť k deťom, a najmä učiteľov viac oceniť a motivovať ich k tomuto učeniu. Bolo by potrebné im minimálne strojnásobiť plat, lebo v minulosti mali učitelia určité postavenie. Teraz musia učitelia ísť po škole do záhrad, aby sa nejako uživili. Tejto situácii je to u nás veľmi ťažké. Vo Švajčiarsku, Rakúsku - tam sú učitelia tak zaplatení, že nemusia vyhľadávať iné pracovné príležitosti. Treba sa viac venovať mladej generácii, z ktorej sa dajú vychovávať špičkoví športovci (konkrétne Rakúšania majú špičkových zjazdárov). Každej krajine patrí niečo iné, pre nás je typický hokej, lyžovanie, futbal a možno atletika, ale všade sa to robí zásluhou rodičov. Pozrime, ako vyrástla Veronika Zuzulová, len vďaka zásluhe rodičov, podobne aj bratia Hochschornerovci, olympijskí víťazi, zásluhou svojho otca, podobne aj M. Martikán - vyrástol z jeho olympionik len preto, lebo sa mu venoval jeho otec. Rovnako boli vychovaní aj hokejisti, ktorí úspešne hrajú v Amerike. Aj to bola zásluha športových hokejových tried, ktoré mali vysokú úroveň. Teraz je to všetko na báze financií, keď rodičia platia synov a napriek tomu, že nie všetci sú až takí špičkoví, dostanú sa do reprezentácie. A deti, ktoré sú talentované, sa do výberu nedostanú. A to je veľmi zlé pre športovú budúcnosť Slovenska. Za mojich čias dostali príležitosť hrať tí hráči, ktorí na to mali fyzicky aj talentom, a predovšetkým mali chuť. Zrejme je to vec aj rodičov, trénerov a učiteľov. Držím im palce, aby vychovali výborných reprezentantov, ktorí nás potiahnu ďalej, lebo hokej je u nás doménou. Ale všetko je to o tom, že učitelia sa musia viac venovať deťom a musia byť aj viac motivovaní. Musíme zúročiť znalosti našich predkov, ktorí nám tu zanechali bohatý materiál rozumu a dôvtipnosti vyspelého slovenského národa. Na tomto dedičstve by sme mali stavať a potom sa dočkáme úspechov, ktoré preslávia našu malú, ale krásnu krajinu pod Tatrami.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  6. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  7. Pomáhajte čítaním
  8. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  9. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  10. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  1. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  2. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  3. Pomáhajte čítaním
  4. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  5. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  6. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  7. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  8. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  9. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  10. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 28 684
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 22 394
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 283
  4. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 12 913
  5. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 858
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 11 762
  7. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 400
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 11 005
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 806
  10. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 9 810
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Topoľčany a Partizánske - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Topoľčany

Prekonal rakovinu, trénuje mládež. Ktoré dve chyby si Miro Ďurák najviac vyčíta?

Miroslav Ďurák bol prvým hráčom, ktorého draftovali do NHL priamo z Topoľčian.

Miroslav Ďurák s manželkou Danielkou a dcérkou Tamarkou.

MY PLUS: Pokojne zostaňte doma, náš týždenník MY si teraz prelistujete už aj online

23 regionálnych titulov MY a niekoľkoročný archív online plus odomknutý exkluzívny obsah na 27 weboch MY - to je MY PLUS.

Po sídlisku niekto rozhadzuje jedlo

Labradorka Dafy dva dni zvracala a hnačkovala.

Pali so svojou labradorkou Dafy.

Koho sme vybrali do najlepšej jedenástky?

MY Topoľčianske noviny zvolili najlepšiu jedenástku VI. ligy ObFZ Topoľčany za jesennú časť súťažného ročníka 2020/2021.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Ako sa penzistom zvýšia dôchodky

Aj od januára budúceho roku môžu dôchodcovia počítať so zvyšovaním penzií o valorizáciu. V tom istom mesiaci sa zvýšené dôchodky začnú aj vyplácať.

Epidemiológovia v Trenčíne vyšetrujú ohniská nákazy v dvoch závodoch

V rámci Slovenska prevažuje reťazové šírenie ochorenia v rodinách.

Agrokomplex musí po desaťročiach odstrániť svoj ikonický nápis

Konštrukciu vytvorili v roku 1974. Jej súčasťou bol aj klas.

Tu sú výsledky víkendového testovania na Orave. Prečo ste boli vy?

Za tri dni otestovali odberové tímy 91 505 ľudí. Do karantény poslali 3 904 infikovaných.

Už ste čítali?