ýral a pokúšal sa ju dokonca zabiť. Ona však našla v sebe dostatok sily na to, aby sa z rúk tyrana vyslobodila cestou rozvodu a momentálne jej zostalo vyriešiť si poslednú záležitosť – strechu nad hlavou, ktorú má neistú.
Stretli sme sa v Centre sociálnej prevencie v Topoľčanoch, kde našla pani Ľ. oporu. Sympatická pani so smutnými očami pôsobila placho, no ihneď sa pustila s nami do reči, pretože – ako sama povedala – chce, aby si z jej príbehu vzali ženy ponaučenie, prípadne našli prostredníctvom neho odvahu, ako podobne neľudskú situáciu, v ktorej sa možno práve teraz nachádzajú, vyriešiť.
Alkohol, automaty, žaloba
- Už krátko po svadbe som zistila, že môj manžel čoraz viac začína holdovať alkoholu. Nereagoval na moje prosby a s nepochopením som sa stretla tiež u jeho rodičov, keď som ich žiadala o pomoc. Podľa nich bolo všetko v absolútnom poriadku. Manžel mi povedal, že sa mám s tým jednoducho naučiť žiť, a tak som sa teda učila. Bývali sme u svokrovcov, bola som tehotná, s matkou som dobre nevychádzala, otca som nemala. Na rozvod som ani nepomyslela, pretože aj tak by som nemala kam ísť. Narodil sa nám syn, zakrátko aj druhý. Hádky striedalo udobrovanie a tak to išlo dookola. Po troch rokoch sme si zaplatili 3-izbový byt s tým, že začneme žiť životom mladej rodiny so svojimi radosťami i starosťami. Snažili sme sa, aby bol byt vždy načas zaplatený, aj keď som bola na materskej dovolenke a peňazí nebolo veľa. Muž pracoval, no z roboty nechodil domov, ale do krčmy. Alkohol bol uňho na prvom mieste. Nesťažovala som sa, i keď som strašne trpela. Za mamou som totiž nemala odvahu ísť, pretože ma od vydaja odhovárala. Zamestnala som sa, muž striedal prácu za prácou, pretože kvôli alkoholu ho z každej po krátkom čase vyhodili. Postupne sa k alkoholu pridali aj automaty. Liečenie nepripadalo do úvahy, lebo vraj také poníženie by jeho rodina neuniesla. Domácnosť som začala finančne podporovať sama. Veľakrát sme nemali ani na chlieb, nieto ešte na zaplatenie bytu, a preto dlhy začali rásť, až sa to skončilo žalobou na súde. Matka ma podporovala materiálne – kvôli deťom, aby netrpeli hladom. Mužovi rodičia o riešenie našej neblahej situácie nemali žiadny záujem. Jedného dňa nám doručili zo súdu rozsudok, že sa máme z bytu vysťahovať, lebo sme dlžní 60 000 korún. Peniaze sme, samozrejme, nemali, preto sa konečne svokrovci rozhýbali a dlžnú sumu zaplatili s tým, že muž im ju mal vrátiť formou splátok. Všetko svokrovci zorganizovali tak, že náš byt prepísali na seba a my sme sa stali podnájomníkmi. Súhlasila som. Bola som taká šťastná, že sme neprišli o strechu nad hlavou, že som si tento podvod, ktorí na nás „upiekli“, nevšimla. Ústne sme sa ešte dohodli, že hneď po tom, čo muž splatí poslednú splátku z dlhu, byt zasa prepíšu naspäť na nás.
Boj o holý život
- Muž vedel, že nemám kam ísť, preto začal byť z roka na rok čoraz viac agresívnejší. Synovia medzitým odrástli a dokonca aj oni museli zasahovať, keď mi chcel ublížiť. Preto si schválne vyberal čas, keď neboli doma, a potom mi začalo peklo na zemi. Prvýkrát mi išlo o život, keď ma chcel vyhodiť z balkóna. Pohádali sme sa, a keď som chcela odísť z bytu, oprel ma chrbtom o zábradlie, pričom ma tlačil tak, že som mala nohy vo vzduchu. Druhýkrát ma chytil pod krkom a vulgárne mi nadával. Tak silno zabuchol dvere na izbe, že z nich vypadla sklenená výplň a on to rozbité sklo začal po mne hádzať. Tretíkrát ma škrtil roztrhaným tričkom až dovtedy, pokiaľ som neprestala klásť odpor a zasa sa mi vyhrážal, že ma zabije. Všetky tri prípady sa stali, keď bol pod vplyvom alkoholu, a ja z obavy o svoj život som pozbierala odvahu a nahlásila jeho agresívne správanie polícii. Muža odsúdili na deväť mesiacov väzby v Leopoldove.
Pokiaľ on sedel vo väzení, ja som sa spamätávala z toho, čo mi spôsobil týraním. Rany na tele sa hojili, no tie na duši sa nezahoja nikdy. Studený pot ma oblial vo chvíli, keď mi prišlo oznámenie, že muža prepustia z väzenia. Stalo sa tak v novembri 2005, keď zazvonil pri vchode, no ja som ho z obavy o život, lebo sa mi zasa vyhrážal zabitím, do bytu nevpustila. Keďže som medzičasom podala žiadosť o rozvod, moje obavy boli dvojnásobné. O dva dni som mu však odomkla. Znova sa mne a synom vyhrozil a odišiel. Celú noc som spala oblečená - pripravená po jeho príchode ihneď opustiť byt, čo som aj na druhý deň urobila. Zbalila som si najnutnejšie veci a odišla som aj s deťmi bývať ku kamarátke. O jeho vyhrážkach som upovedomila i políciu.
Strach bude stále
Manželstvo, v ktorom si pani Ľ. B. neužila veľa dobrého, súd rozviedol v januári 2006. Čakala na to sedemnásť rokov, no aj napriek tomu má stále strach. Jej teraz už bývalý manžel sa z ich spoločného bytu odsťahoval, preto sa tam pani Ľ. B. mohla aj s deťmi vrátiť. I keď majú strechu nad hlavou, ich situácia je neistá, pretože bývalý manžel sa jej pripomína s tým, že sa do bytu vráti. Ľ. B. sa zasa snaží dohodnúť s bývalou svokrou na vysporiadaní bytu. „Ponúkala som, že exmanžela vyplatím alebo nech vyplatí on mňa a ja sa odsťahujem, no zatiaľ je to bez odozvy,“ hovorí pani Ľ. B., ktorá sa nechce zmieriť s myšlienkou, že by prišla ako o peniaze, ktoré do bytu pred rokmi vrazila, tak i o samotnú strechu nad hlavou.
Na základe vyhrážok z konca minulého roka na jej exmanžela začiatkom marca tohto roka opäť policajti vzniesli obvinenie, takže je dosť možné, že si znova pôjde posedieť do chládku. „Je mi to jedno, len nech mám od neho pokoj. Chcem si dať život do poriadku a dať deťom to, čo si zaslúžia. Veď správanie ich otca poriadne otriaslo aj ich psychikou,“ dodáva Ľ. B. na záver a papierovou vreckovkou si utiera slzy...
