Kto by si pri vyslovení slova učiteľ nepredstavil toho svojho obľúbeného zo školských čias a iba s odstupom času môžeme zhodnotiť, či to, čo nám v rámci vyučovacieho procesu posúval do našich hláv, padlo na úrodnú pôdu.
Už v dávnej minulosti sa učiteľom pripisovala veľká dôstojnosť, úcta a vážnosť. Ľudia si ich považovali najmä pre trpezlivosť, vedomosti a schopnosť pracovať s deťmi a rozumieť im.
No stávajú sa aj prípady, keď mnohí z nás nielen zabúdajú na učiteľov zo školských čias, ktorí im dali základné vzdelanie, ale si ani nechcú pripustiť, že nejakí učitelia vôbec existujú. Z roka na rok si učitelia do zborovní odnášajú od žiakov na Deň učiteľov čoraz menej kvetov aj napriek tomu, že tento sviatok sa na Slovensku oslavuje každoročne, takže nejde o žiadnu novinku. Patríme do spoločnosti, kde sa vzdelanie uznáva ako niečo, čo vypovedá o prednostiach človeka, o jeho rozhľade, inteligencii a schopnostiach. Štúdium by predsa nemalo byť iba o tom, že nič duchaplnejšie nemáme na ďalšie roky v pláne robiť, ale o tom, že raz s úspechom zožneme, čo sme zasiali.
Nie všade majú deti a mládež možnosť vzdelávať sa tak ako u nás. V krajinách tretieho sveta štúdium vôbec nie je samozrejmosťou, skôr vzácnosťou, ktorú si však nemôže dovoliť každý, pretože deti žijú ako utečenci niekde ďaleko od tried, učiteľov a školských pomôcok.
Deň učiteľov nie je v roku až tak často, aby sme ho prehliadali ako niečo, čo nestojí ani za spomienku – napríklad práve na toho svojho učiteľa...
Učitelia o sebe
V Topoľčanoch sa rozhodol odbor školstva navrhnúť na Čestné uznanie pri príležitosti Dňa učiteľov, ktoré udeľuje Krajský školský úrad v Nitre, dve učiteľky, vlastne riaditeľky škôl. Aby sme zistili, ako vidia svoje povolanie a seba uprostred kruhu detí, položili sme im päť rovnakých otázok.
1. Prečo ste sa rozhodli pre povolanie učiteľky?
2. Oľutovali ste to niekedy?
3. Čo robia učitelia, keď sú na konci s nervami?
4. Aký máte pocit, keď sa vaším žiakom nedarí?
5. Teraz ste riaditeľka školy, necnie sa vám za klasickou učiteľskou prácou?
Mária Bezáková, riaditeľka ZŠ na Škultétyho ulici v Topoľčanoch
1. Chcela som byť učiteľkou úplne od mala. Bol to môj sen. Už bábiky mi slúžili akoby deti, s ktorými som sa hrala na školu. Kamarátky ma brali tak, že keď som išla na ulicu, bola plná detí a keď som išla domov, odchádzali už aj deti. Deti boli na mňa fixované. Hrávala som sa aj s chlapcami – sem-tam som sa aj pobila, sem-tam aj vychovávala. Samozrejme, bola som kamarátsky typ. Mala som od samého začiatku jasné smerovanie. Dodnes mám veľmi rada malé deti. Malým deťom je niekedy ťažšie porozumieť ako väčším, pretože sú ufrflané, ofučané a niekedy je treba odvrátiť ich pozornosť, aby sme ich správne nasmerovali. U väčších je tá práca zaujímavá, pretože už majú svoje názory. Človek ich môže usmerniť a v mnohých veciach môže byť nápomocný.
2. Nikdy, určite nikdy.
3. Keď som na konci s nervami ja, snažím sa to predýchať. Jednoducho, chytiť ten druhý dych a rozškatuľkovať si to, čo ma vyviedlo z rovnováhy. Chcem zase nájsť svetlý bod a ísť ďalej. Málokedy ma niečo vytočí, ale keď už, snažím sa to predýchať. Nikdy nie je tak zle, že by nemohlo byť horšie.
4. Žiak, ktorý nedosahuje dobré výsledky, je niekedy veľmi sklamaný, ale musí v prvom rade v sebe hľadať motiváciu, prečo sa učiť, kde ešte má slabé stránky: Dnešné deti sú však jednoznačne pohodlnejšie. Myslia si, že len prídu do školy, kde sa im dajú vedomosti a ony to hneď pochopia a vedomosti budú trvalé. Nie je to však tak. Musia k tomu pristupovať drobnou mravenčou prácou. Každé dieťa je individuálne. Je na učiteľovi, ako podchytí takéto deti, aby ich neodradil od učenia, ale vysondoval v nich to dobré. Ak sa deťom nedarí, netreba hľadať vinu v učiteľovi, ale v sebe, čo môžem pre to urobiť, aby som začal prospievať. Aj rodičia by nemali hľadať chybu iba vo vzdelávacom procese, ale pozrieť si na deti, koľko času venujú učeniu, aký majú prístup, či sa len nevyhovárajú.
5. Ako riaditeľka tiež vyučujem – päť hodín. Sú to hodiny etickej výchovy, tie otvárajú širokú škálu nápadov, pretože je to výchova nielen k morálke a mravnosti, ale aj k hodnotám. Sú to témy, o ktorých deti rady diskutujú. Na tieto hodiny nemôžem ísť nepripravená. Je dôležité, aby si deti vedeli povedať vlastný názor a aj obhájiť si ho. Tých päť hodín mi dáva impulzy.
Gabriela Herodeková, riaditeľka ZŠ na Tribečskej ulici v Topoľčanoch
1. Nebolo to u mňa až také jednoznačné. Rozhodovala som sa medzi právom a školstvom. Chodila som na ekonomická školu, a tam sme mali právo. Veľmi ma to bavilo. Učil ma pán Sečanský, on bol učiteľom na jednotku. Vlastne vždy sa deti rozhodujú podľa toho, aký učiteľ je. V tom období bol problém dostať sa na právo, takže som sa vlastne o to ani nepokúšala. Nemala som konexie, takže jednoznačne som sa rozhodla pre štúdium matematiky na pedagogickej fakulte. Matematika bola so všetkými možnými aprobáciami, ale na telocvik, výtvarnú a iné výchovy nie som, tak som sa rozhodla pre zemepis. Vždy má lákali krajiny – preto zemepis a matematiku, lebo v nej sa nedá nič prerobiť ako v dejepise. Jedna a jedna sú vždy dve.
2. Nemôžem povedať, že som oľutovala, ale robila som dvanásť rokov zástupkyňu a vtedy ešte nebola právna subjektivita. Stala som sa riaditeľkou, ale hneď ako sme dostali subjektivitu, obanovala som z toho dôvodu, lebo začalo normatívne financovanie a u nás bola veľká prezamestnanosť - veľa učiteľov a prevádzkových zamestnancov. Normatívne financovanie znamená, že dostanem toľko peňazí, koľko mám detí. Bohužiaľ, musela som prepúšťať. Verím, že to nikomu nebolo príjemné, ale nemala som peniaze. Vtedy som obanovala, že som sa na to dala, lebo ako zástupkyňa riaditeľa som tú funkciu vnímala inak. A ako riaditeľka, ktorej škola má právnu subjektivitu, inak. To, že som v kontakte s deťmi, som však nikdy neoľutovala.
3. Mala som šťastie na deti. Za dvadsaťšesť rokov som mala dva – tri konflikty s deťmi, ktoré jednoducho mali dané v génoch, že boli neposedné. Keď som začala deti učiť, povedala som im: Deti, nič iné od vás nechcem, veď nemôžete byť všetci inžinieri, lekári, nepotrebujem od vás, aby ste mali všetci jednotky, mám vás všetky rada. Potrebujem od vás len jedno – správajte sa tak, ako sa správam ja k vám. Tým sme si to vyriešili. Netreba dieťa urážať, podceňovať, pretože viem, že z neho môže byť dobrý robotník. Možno, že tie deti, ktoré sa učili na samé jednotky, budú sa tváriť v meste, že ma nepoznajú, a deti, ktoré mali trojku alebo štvorku, pozdravia ma a spýtajú sa, ako sa mi darí. Asi som mala šťastie na deti. Viem, že nemusia mať rady všetky predmety, aj ja som mala desať rokov.
4. Učitelia môžu za žiakov neúspech len v určitej miere. Samozrejme, nemalo by sa dieťaťu hovoriť, že nikdy nič nedokáže, radšej pochváliť. Keď sa mu podarí napísať prácu na štvorku a nie na päťku tak ako predtým, treba ho pochváliť. Dieťa už teda má v génoch zakódované svoje schopnosti. Nikdy netreba porovnávať. My sme tiež dve sestry a moja sestra je úplne v inej oblasti. Ani u nás v rodine nikdy nikto nebol, koho by zaujímala matematika. Zo žiačika, ktorý má dobré známky na prvom stupni, sa môže na druhom stupni stať horší žiak, lebo každý predmet učí iný učiteľ, a ten vidí iba svoj predmet. Učitelia si musia uvedomiť, že pred tou svojou hodinou mali deti ešte iné. Deti sa musia preniesť cez úvodných desať minút. Treba sa vcítiť do detskej duše, lebo ony to vnímajú tak, že nejakých 45 minút vydržia.
5. Veľmi mi chýbajú deti. Dosť sa snažím chodiť medzi ne, do jedálne, cez prestávky, raz za mesiac mávame parlamenty. Naozaj sa snažím chodiť medzi ne, aby som ich poznala. Snažím sa ich poznať aj po mene, väčších, ktorých neučím, cez prestávky a hospitácie. Veľmi mi chýbajú. Do triedy si idem oddýchnuť, ale nie v tom zmysle, že si tam otvorím noviny, ale teším sa medzi ne, lebo robím niečo iné ako sa starám o to, či netečie strecha, záchod, či ide varič v kuchyni. Som rada, že mám aspoň tých päť hodín matematiky.
