a sa stali najproduktívnejšími hráčmi svojich družstiev – Denis u starších žiakov a Alica v družstve žien. Obom ich súťaž už skončila, a tak sme ich požiadali o rozhovor.
Aké boli vaše spoločné hokejové začiatky?
D. M. S hokejom sme začínali obaja spolu, i keď som o jeden rok od Alice starší. Začiatky boli pekné, pamätám si najmä na to, ako som sa učil korčuľovať za pomoci stoličky. Vtedy nás trénoval pán Režný a zdokonaľoval som sa u pána trenéra Fleischera. Ja som hrával v útoku a Alica tiež. Vtedy vlastne ako druháčka hrala za tretiakov a neskôr ako tretiačka za štvrtákov. Až potom nás rozdelili a Alica začal hrávať za 5. ŠHT a ja za 6. ŠHT.
Ako sa ti v začiatkoch hrávalo spolu s bratom – Denisom?
A. M. Veľmi dobre. Teraz sa stretávame najmä na tréningoch, lebo Denis často trénuje spolu s nami a ja s nimi. Denis ešte chodí aj na tréning žien.
Podľa štatistík si v tomto ročníku 2005/2006 za starších žiakov odohral menej stretnutí, ako ostatní hráči v družstve, ale aj napriek tomu si sa stal najproduktívnejším hráčom a Alica je najproduktívnejšou hráčkou v družstiev žien. Obaja ste výrazne prispeli k dobrým výsledkom vo svojich družstvách, čím to je?
D. M. Mám rád stretnutia proti silným súperom, ako sú u nás Slovan, Nitra a Trenčín. Tam sa mi aj strelecky darilo. Tešia ma však aj pekné prihrávky na góly a neraz nám tréneri zdôrazňujú, že dobrá prihrávka je niekedy dôležitejšia a cennejšia ako samotný gól. A k tomu nižšiemu počtu odohraných stretnutí len toľko, že bol som chorý a určitý čas aj zranený. Mne však záleží na výsledkoch mužstva, nie na individuálnych oceneniach.
A.M. Pred súťažou žien som to nečakala. Situácia sa však vyvinula tak, že v družstve žien nebolo až tak veľa hráčok a nakoniec som za ženy odohrala celý ročník, a to po prvýkrát. Partia je tam výborná.
Nedávno ste hrali dôležitý zápas so Zvolenom, ktorý si tiež odohrala napriek tomu, že si bola nominovaná na sústredenie reprezentácie žien Slovenska, ktoré sa uskutočnilo v Trenčíne v rámci ktorého boli odohrané aj dve stretnutia s Rakúskom. Okrem toho hrávaš aj za chlapcov a tam tiež strieľaš góly, ako to stíhaš?
A. M. Áno, veľmi som chcela babám pomôcť v priamom súboji so Zvolenom o bronzovú medailu a prišla som na toto stretnutie na vlastnú žiadosť.
Si reprezentantkou SR, už ako 12-ročná si hrala tri stretnutia proti Švajčiarsku a teraz jedno stretnutie proti Rakúsku, si najproduktívnejšou hráčkou vo svojom družstve. Ako sa na toto pozerá tvoj brat?
A. M. Veľmi mi fandí, praje i pomáha. Hovorí mi, kde robím chyby, čo mám zlepšiť. Mám dobrého brata.
D.M. O hokeji sa s Alicou často bavíme, niekedy chodím ja na jej tréningy a ona na moje. Nemám dôvod závidieť, veď aj konkurencia u žien je iná , ako u chlapcov. U chlapcov je predsa len väčší problém dostať sa do výberu Slovenska, lebo je ich podstatne viac.
Aký bol doteraz Váš najkrajší a najhorší hokejový zážitok?
A.M. Najhorší určite vtedy, keď mi tréner v kabíne hráčov oznámil, že sa mám zbaliť a odísť z družstva, lebo s hokejom končím. Našťastie sa tam vtedy našli nielen hráči, ale aj rodičia, ktorí sa ma zastali. A najlepší zážitok ? Určite to, že som už o rok po tejto situácii hrala za Slovensko proti Švajčiarsku. Som však spokojná, keď sa darí mne i Denisovi.
D.M. Z tých najhorších zážitkov sú tie, keď na mňa kričia tréneri. Ale každý gól a každá vydarená akcia ma potešia. Najkrajší zážitok pre mňa bolo, keď som v šiestej triede vsietil svoj prvý hetrik v zápase proti Leviciam.
Čo hovoria na vaše úspechy rodičia?
D.M. Podporujú nás, kde sa len dá, ale sú prísni. Navyše dedko Jozef Mihalik je trénerom žien, krstný otec Vladimír Mihalik je bývalým hokejovým rozhodcom a jeho syn (a náš bratanec Martin Mihalik) hrá tiež. Skrátka, sme taká hokejová rodina.
Aký je váš sen, čo by ste ešte chceli dokázať?
A.M. Za Slovensko som už hrala a bola to dobrá skúsenosť s dobrou partiou, ale taká účasť nášho družstva žien SR na OH vo Vancouveri, a ešte keby som tam bola, to by bolo!
D.M. Hrať za Slovensko musí byť pre každého snom i cťou, takže chcel by som hrať v reprezentácii za Slovensko.
