opoľčanoch a ešte skôr, ako si sadol s gitarou za mikrofón, sme sa s ním v zákulisí domu kultúry porozprávali.
V Topoľčanoch koncertujete po dvoch rokoch. V čom bude ten dnešný koncert iný?
- (smiech) Moje koncerty sú už sto rokov rovnaké, nepripravujem žiadne nové projekty. Jediné, čo mením, sú členovia kapely, i keď momentálne mám stabilnú zostavu a myslím si, že nám to spolu dlho vydrží, pretože ide o kapelu zloženú iba z chlapov a nezvykneme sa hádať. Koncerty sa líšia iba v ich atmosfére. V poslednom čase sledujem, akoby sa ľudia zmenili – sú lepší, vnímavejší, chápavejší. Na každý koncert na Slovensku sa teším rovnako a veľmi rád sem chodím vystupovať.
V topoľčianskom dome kultúry na vás čaká vypredaná sála...
- Väčšina mojich koncertov je vypredaných, ale aj keby nie, mám voči publiku rovnakú zodpovednosť. Už dávno nemám v sebe hanblivosť, ktorú má človek v tridsiatke alebo keď hrá iba raz za mesiac. Keďže za vstupenku v dnešných časoch divák zaplatí nemalé peniaze, je mojou povinnosťou dať mu to, čo chce, pre čo sem prišiel. Síce starnem, ale stále mám chuť skladať nové pesničky a ponúkať ich ľuďom, lebo si ich žiadajú. Ja ich vlastne na ľuďoch skúšam podľa toho, ako na ne tlieskajú. Pokiaľ publikum nová pesnička po piatich hraniach nezaujme, ide preč a nastúpi na skúšku ďalšia. O tom bude aj topoľčiansky koncert, kde zaspievam štyri – päť nových pesničiek. Okrem toho dávame nový šat starším hitom, ktoré už zapadli, ale keď ich zaujímavo prerobíme, majú čo do seba.
Patríte k hudobným legendám. Predpokladám, že vás na pódiu len tak niečo nezaskočí...
- Nie. Mám predsa okolo seba troch hudobníkov, ktorí mi pomáhajú. Funkcie máme na pódiu presne rozdelené, a preto všetko funguje, ako má. Mňa na pódiu máločo dokáže zaskočiť, to skôr politika, pretože jej nerozumiem. Ani v živote, pretože ho mám veľmi jednoduchý – hudba, láska, jedlo... (smiech) A tiež knihy. Mám totiž veľkú knižnicu a veľmi rád čítam. Medzi mojich najobľúbenejších autorov patria Diviš, Mikolášek, Seifert i Rúfus.
Aj napriek tomu, že skladáte stále nové a nové pesničky, vaši fanúšikovia si na koncertoch žiadajú notoricky známe hity, ako Kohout, Banská Bystrica či Kvetli louky. Tie zrejme z vášho repertoáru tak ľahko nezmiznú, je tak?
- Niektoré pesničky hráme iba preto, že si ich ľudia žiadajú, i keď nám sa až také zvláštne nezdajú. Napríklad spomínané Kvetli louky, lenže publikum má túto pesničku rado a nedovolí, aby sme ju z repertoáru vynechali.
Šepká sa, že sympatizujete s Pavlom Ruskom a dokonca sa črtá medzi vami nejaká volebná spolupráca. Je to pravda? A prečo práve Pavol Rusko?
- Ale ja o tom nesmiem verejne hovoriť, mám to zakázané. (smiech) Pavol Rusko je milý, príjemný pán, ktorý nepije, nefajčí a je verný svojej manželke. Preto som si ho vybral za vzor. (smiech)
Dlho ste sa s médiami hnevali a neposkytovali ste žiadne rozhovory. Prečo?
- České médiá ma urážali. Preto som sa rozhodol neposkytovať im žiadne rozhovory. To máte tak, aj keď vyhodíte bulvár spred domu, vyberie sa k susedom a tam si o vás zisťuje nejaké informácie. Samozrejme, sused je na mňa nahnevaný, preto im začne všeličo rozprávať – napríklad, že chodím v teplákoch, kúpem sa nahý v bazéne... Lenže aj ja mám záhradu a nepôjdem predsa do nej pracovať oblečený v smokingu, no bulvár sa aj takéto informácie snaží zneužiť, pretože nič iné na mňa nemá. Nie som nikomu neverný, nekradnem, tak občas si musia novinári niečo vymyslieť.
Je niečo, čo by ste, keby bola tá tú možnosť, urobili vo svojom živote inak?
- Obávam sa, že nie. Všetko to trápenie, ktoré som v živote zažil, som si zavinil vlastnou naivitou. Asi by som zmenil iba to, že by som vyštudoval filozofiu a živil sa kritikou a rozborom poézie, to by bolo mojím prianím. Aj keby to malo znamenať, že by som nenapísal ani jednu pesničku. No na druhej strane šťastie, aké som doteraz vo svojom živote zažil na pódiu – to sa v žiadnom inom povolaní než v umeleckom zažiť nedá. Umenie je dvojdarom – na jednej strane ide o pocit úplného šťastia a na druhej neuveriteľného trápenia, pretože všetky ženy od vás utečú, deti pri sebe nemáte, kritici sa vám snažia ublížiť, ďalší vás prehnane chvália... Myslím si, že by som nesmel nič meniť a ani by som nechcel, pretože som mal nádherné detstvo, rodičia sa o mňa starali, mohol som sa túlať, kde som chcel, a keby som si vybral štúdium filozofie, namiesto toho by som sa musel venovať učeniu, ale nie, ja som sa túlal, povaľoval sa a o školu som sa začal zaujímať, keď som mal 27 rokov, no to iba preto, lebo som sa jedného dňa rozhodol, že nebudem blbý... (smiech)
Koncert bol v znamení pesničiek (noviniek i osvedčených hitov) i hovoreného slova. S Honzom Nedvědom prišiel i jeho synovec Vojta Nedvěd a ďalší dvaja hudobníci, ktorí tiež majú bohaté skúsenosti s rôznymi hudobnými projektami. Topoľčany tlieskali, spievali, psíkali, no najmä vnímali hudbu, preto sa Honzovi odchádzalo veľmi ťažko. Nielen kvôli vytlieskaným prídavkom a standing ovation, ale hlavne kvôli skvelej atmosfére, ktorá v sále vládla počas celého koncertu.
