Žiaci hudobno-dramatického odboru Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša s prispením žiakov Súkromnej školy úžitkového výtvarníctva pripravili pri príležitosti 10. výročia vzniku svojich škôl zábavnú šou, aby ňou v dvoch predstaveniach potešili divákov a overili si, ako im to ide na profesionálnom pódiu.
Predstavenie malo dynamiku a spád, miestami až prirýchly, na úvod ponúklo záhadné tajomno, kvapku valčíkovej, foxtrotovej a charlestonovej romantiky, milostného piesňového sentimentu po francúzsky a po česky i trochu rozpačitý pokus o moderátorsky humor, na ktorý diváci veľmi nereagovali, a pravdepodobne nie kvôli tomu, že sa pohrával s angličtinou...
Najviac však bolo moderného tanca s dôraznými a vynachádzavými rytmami, v ktorých bolo poznať autora tanečných kreácií, učiteľa tanca Juraja Lecha, a pocty overeným anglo-americkým autorom. Nechýbali čierno-biele Cats a Midnight v podaní Aleny Súderovej, ani America, America z West Side Story v kostýmoch a s kastanetami avízujúcimi andalúzske flamenco a, samozrejme, živelný rock and roll - v nepódiovej, ale diskotékovej variácii. Dôsledná americká inšpirácia potešila fanúšika detektívok v štýle drsnej školy a amerického filmu Chicago hlučným kabaretným číslom, paródiou - skôr pohybovou štúdiou než tancom.
Keď sa objavili na scéne batoľatá v sprievode originálnej zvukovej a rytmickej kulisy, vzbudili zaslúženú pozornosť nielen nápadom, ale aj milou komičnosťou, výrazne umocnenou kostýmami. Apropo, kostýmy. Gala šou bola dobrou príležitosťou, aby sa verejnosti predstavili aj budúci návrhári kostýmov. Prehliadku ich prác režisér veľmi šikovne vsunul do prúdu tanca a spevu. Dievčatá mali príležitosť predviesť aj svoje modelingové predpoklady. Vo všetkých číslach dominovali dievčatá, niektoré i s „kilečkom“ navyše. Mládenci majú zrejme menší záujem dobývať svet spevom a tancom.
Potlesk odmeňoval každé číslo. Zo speváckych osobitne Silviu Koprdovú za prednes milostného songu a Michaelu Gerhardovú za muzikálové Spasi naši duši... Tanečníci a speváci zo Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Topoľčanoch predviedli, že majú chuť do života a podľa všetkého ich baví študovať odbor, ktorý si vybrali. Možno im a ich učiteľom blahopriať a poďakovať, že sa dobrým poloprofesionálnym programom predstavili širšej topoľčianskej verejnosti.
Pár otázok Jurajovi Lechovi
Predpokladám, že vaši žiaci vás nesklamali. Za čo ich chválite a čo ste im po predstaveniach vytkli?
Áno, máte pravdu, nesklamali. Či už v jednotlivých výstupoch alebo „chaotickou disciplínou“
a pár sekundovými prevlekmi v zákulisí, a to zhruba pri 50 účinkujúcich. Študenti, teda v tomto prípade skôr interpreti, ma presvedčili, že dokážu ísť na svoje maximum, pružne sa prispôsobiť a kompatibilne pracovať ako skupina. Samozrejme, nájdu sa menšie aj väčšie úskalia, ktoré si vždy rozoberieme neskôr v škole, ale myslím, že to všetko sa stratí
v porovnaní s kladmi, ktoré sa udiali na predstavení.
Americká inšpirácia výročnej šou je neprehliadnuteľná. Nezvádzajú tie vzory choreografa a interpretov ku kopírovaniu?
V podstate je to šou, v ktorej mi išlo o napodobnenie amerického štýlu udeľovania cien a „gala“ šou, kde by malo ísť o spojenie s naším výročím. Konkrétnejšie mi išlo o vytvorenie troch rovín: 1. jednotlivé vstupy na maximálnej možnej či už umeleckej alebo komerčnej úrovni, 2. parodicky priblížiť „poangličťovanie“ nás všetkých a kúsok broadway-ského štýlu, 3. vyvolať v divákovi dojem verejnej generálky (so zásahom režiséra).
Už len tým, že všetky skladby boli zo známych muzikálov (čo v podstate naši študenti okrem iného študujú), pokladáme za korektné do istej miery rešpektovať skladateľa a textára piesní. Teda nešlo o kopírovanie, ale dodržiavanie nejakej pointy. Myslím, že keď ide o šou, v ktorej má interpret napodobniť šou, tak nech je to typická šou so všetkým.
Z ktorých ročníkov sú účinkujúci? Očakávate od nich ďalší pokrok, alebo sú to už maturanti?
V predstavení účinkovali vybraní študenti prvého až štvrtého ročníka. Samozrejme, aj napriek tomu, že niektorí sú maturanti, očakávam aj od nich do poslednej chvíľky na škole napredovanie. A keď sa budú zaoberať umením aj naďalej, po škole, tak život ich naučí, že „umelec, korý zastane, padá“. A s ostatnými bude mať človek stále nejaké plány, aj keď o tom asi ešte nevedia.
Prečo chýbajú chlapci tanečníci?
Určite viem, že toto nie je problém jednej umeleckej školy, ale celoplošne. Chlapci sa narodia pre športové aktivity a dievčatá pre estetické. Tým nechcem nikoho urážať, ale je to tradične dané. Tanec považujú za dievčenský a na otázku, či sa nechce učiť tancovať, odpovie: „A načo mi to bude?“. Presne ako keby ste sa opýtali, prečo chýbajú dievčatá hokejistky.
Paradoxné je, že v minulosti tancovali len muži. Dokonca aj ženské roly. Kdesi vzniklo prevrátenie a dnes je to naopak. O tom by sa dalo polemizovať dlhšie.
Kedy sa môže topoľčianske publikum tešiť na ďalšiu prehliadku výsledkov vašej práce i učenlivosti a usilovnosti vašich študentov?
Učím na škole siedmy rok a vnímam postupne rastúcu úroveň školy aj študentov. Čo sme predviedli, považujem za štart do budúcich hudobných, speváckych, hereckých a tanečných programov v spolupráci s výtvarníkmi. Na škole sa pravidelne konajú koncerty vážnej hudby, spevácke koncerty, vernisáže, výstavy, módne prehliadky a zhruba raz polročne predstavenia hudobno-dramatického odboru či už pre malých alebo veľkých. O všetkých termínoch predstavení sa budeme snažiť informovať verejnosť aj možno práve prostredníctvom vášho týždenníka.
Čo by ste chceli odkázať jeho čitateľom?
Hádam len toľko, že možno majú umenie práve pod nosom a nemusia za ním odchádzať ďaleko. Tak treba prísť niekedy sa odreagovať, pozrieť si a vypočuť, čo vám prináša SKDK v Topoľčanoch. A stačí si možno len prečítať letáky, plagáty a noviny.
