ýchovy na Gymnáziu v Bánovciach nad Bebravou. Už 34 rokov je jeho trvalou súčasťou.
Čo si myslíte, prečo ministerstvo školstva ocenilo práve vás?
Dôležitý je prvý podnet, a to by som chcela zdôrazniť. Niekto vás prvý musí ohodnotiť, pani riaditeľka napísala hodnotenie, a to bolo nielen profesionálne, ale aj kolegiálne. Možno aj niekde inde sú učitelia, ktorí by si to zaslúžili, ale jednoducho riaditelia z rôznych dôvodov neposielajú návrhy. Bola som prekvapená. A čo je na mne? Možno to znie ako fráza a mnohí by sa zasmiali, ale ja by som učila, aj keby mi neplatili. Možno to vyzerá smiešne, ale vždy to bolo pre mňa hobby. Keď som prišla do triedy, vedela som, čo robiť a darilo sa mi so žiakmi. To bol hnací motor a dôvod, prečo som dosiahla úspechy so žiakmi nielen v nemčine, ale aj na športovom poli.
Prečo ste sa rozhodli študovať aprobáciu nemecký jazyk – telesná výchova?
Z núdze cnosť. Chcela som k telesnej výchove študovať ako druhý aprobačný predmet biológiu. Vtedy som hrala hádzanú v reprezentácii. Bola som na prijímačkách v Prahe, ale nedali mi prestup z bratislavského Štartu. V Bratislave mi tréner povedal, aby som si zvolila nemčinu, lebo predsa len sme chodili trošku do zahraničia. Moja mama vedela obstojne nemecky, tak som sa k tomu dostala.
Dala sa nemčina využiť dobre aj v minulosti? Mám na mysli aj predchádzajúce obdobie...
Aj napriek dobe som nemčinu využila. Raz som mala triedu, v ktorej chcelo dvanásť žiakov maturovať z nemčiny, ale vedenie mi povedalo, že v žiadnom prípade. Kto nebude potrebovať nemčinu nutne v ďalšom štúdiu, ten nebude z nej maturovať. Jeden žiak povedal: Ja pôjdem študovať, čo chcem, ale aj tak pôjdem maturovať z nemčiny.
Nemčina a telocvik boli možno niekedy považované za predmety do počtu...
To všetko záleží od učiteľa, vedela som, aká bola spoločenská klíma, aké preferencie, vedela som, že to nie je maturitný predmet, ale plnila som si svoje povinnosti. Záleží to teda od postoja, či chceš niečo robiť, a nie od toho, či je niečo uznávané, alebo nie. Aj telocvik sme kedysi učili za veľmi zlých podmienok a robili sme s deťmi zázraky.
Určite ste boli svedkom mnohých zmien. Aj vo výchovno-vzdelávacom procese a aj v správaní študentov. Ako ich vidíte vy?
Nemala som problémy so žiakmi, hoci to zase môže znieť ako fráza. Preto som robila so žiakmi všelijaké akcie, chodili sme na brigády do Berlína ešte v minulých časoch, boli sme v Maďarsku, Poľsku. Chodili sme preto, že som vedela, že deti majú určitú disciplínu a rešpekt. Ani dnes by som nepovedala, že deti sú drzejšie. A čo sa týka vzdelávacej stránky, je to teraz rozhodne náročnejšie. To, čo sa kedysi vyžadovalo na prijímačkách, učíme v treťom ročníku, takže je to náročnejšie. Možno, že aj nároky žiakov sú vyššie, lebo máme veľmi šikovných žiakov, ktorí nás ženú dopredu. Oni sú hnacím motorom.
Čo je pre vás na nemčine najfascinujúcejšie?
Že má so slovenčinou veľa spoločného. Máme veľa spoločného s rakúskou nemčinou i históriou. Jazyky sa prelínajú. Napríklad poviem žiakom, aby mi povedali 20 slovies končiacich na -iren. Tak povedia: Fíha, ale nakoniec vymenujú aj tridsať. Pretože povedia, interesieren, studieren, analyzieren, aktualizieren, faszinieren a všetci rozumieme. Takže nemčina je veľmi ľahká. Žiaci sa v štvrtom ročníku bez problémov dohovoria.
Asi preto, že ste dobrá učiteľka.
Ale...
A nepopierajte to!
