ek, čas, národnosť, vierovyznanie. Nepýta sa, jednoducho je tu. A je predovšetkým na vás, ako sa s ňou vysporiadate.
Kamarátky
Príbeh dvoch žien, ktoré sa rozhodli vyrozprávať ho našim čitateľom, je veľmi pozoruhodný. Ide o kamarátky, ktoré sa poznajú 16 rokov. Pani Katka a pani Magdalénka sa rakovine postavili zoči voči pred pár rokmi. Ako spomína pani Katka: „Bola som u gynekológa na preventívnej prehliadke a ten označil, že je tam hrčka. Bolo to začiatkom jari 2001.“ Nasledovala séria vyšetrení. Najprv mamografia, potom sonografia, ktorá definitívne potvrdila zhubnosť choroby. Pani Katka sa nepýtala, prečo sa to stalo práve jej, ale rozhodla sa bojovať. Nikdy neváhala, či si dať prsník odstrániť alebo nie. Samozrejme, na túto tému existuje dosť rozšírená literatúra, a tak aj ona mala možnosť prečítať si sériu rôznych článkov. V jednom z nich, na ktorý sa pani Katka pamätá, sa jedna pacientka sťažovala, že jej odobrali prsník neprávom. Práve tento článok vzbudil u pani Katky ani nie pochybnosti, ale skôr začala uvažovať o tom, čo to spôsobí nielen jej, ale celej rodine. Veľmi obdivuhodný bol prístup manžela, ktorý jej schovával časopisy s touto tematikou, aby sa neznepokojovala, a zase naopak, pani Katka ich schovávala pred manželom. Ale jedna vec bola istá a ako sama hovorí, to, na čo vtedy myslela, bolo jediné: „Mne v prvom rade treba žiť. Akékoľvek rozhodnutie by som urobila, myslím si, že život je pre nás to najdôležitejšie.“ A tak v novembri podstúpila operáciu, pri ktorej prišla o ľavý prsník.
Úplne inak sa s chorobou oboznámila pani Magda. „Pri sprchovaní som si objavila hrčku. Išla som s tým k obvodnej lekárke, ktorá po prehliadke skonštatovala, že v mojom veku sú to určite tukové uzlinky.“ Pani Magda mala vtedy cez 60 rokov. Písal sa január 2002. O mesiac neskôr však pani Magda zistila, že tá hrčka je väčšia. Nasledovala znova cesta do nemocnice, kde jej lekárka predpísala mamografiu. V tom čase bola čakacia doba SEDEM mesiacov! Výsledok bol rovnaký ako u pani Katky – rakovina. Tak isto neváhala ani minútu. „V priebehu jedného týždňa som si vybavila potrebné predoperačné vyšetrenia a bola som operovaná.“
Vyhratá bitka, vojna však trvá
Týmto sa však zápas s rakovinou nekončí. Vyhrali ste jednu bitku, ale vojna stále trvá. Začína sa totiž chemoterapia. Obidve ženy si mali možnosť vybrať, kde ju podstúpia. Pani Magda však zažila jednu nepríjemnú skúsenosť. Na otázku, aký priebeh bude mať chemoterapia, dostala odpoveď: „A aký priebeh očakávate? Máte rakovinu, tak čo môžete čakať? Musíte s tým žiť.“ Po týchto slovách sa rozhodla pre inú nemocnicu. Pretože, ako poznamenáva: „Prístup lekára k pacientovi by mal byť ľudský. Aj človek, ktorý má rakovinu, predsa žije a neznamená to, že o deň alebo mesiac zomrie.“ Navštívené onkologické oddelenie bolo úplne iné. Doktorka na ambulancii s nimi prebrala všetko, na čo sa spýtali, poradila, pomohla. Zvláštnou hrou osudu sa obe ženy dostali k tej istej lekárke. Svorne tvrdia, že lepšie si vybrať nemohli. „Je tam taký prístup, že si človek ani neuvedomuje, že je chorý. A nikto vám to nedáva najavo.“ A čo obnáša chemoterapia? Pani Katka ich vybrala šesť, v necelých mesačných intervaloch. Ako však hovorí, najhoršia je prvá noc po a nasledujúci deň. Prišlo nevoľno, zvracanie a celková bolesť. Tri dni len pila a jedla ovocie. Veľa ovocia, grapefruity, mandarínky, hrozno. Pretože po chemoterapii potrebujete dať z tela von všetko to nežiadúce, čo chemo obsahuje. Veľmi vhodné sú aj nesolené orechy – vlašské, para orechy, mandle, pistácie, arašidy. S rodinou sa dohodla, nech to znie akokoľvek zvláštne, aby ju týždeň nechali, nevšímali si ju. Keď bude potrebovať pomoc, sama požiada. Nevedela presne, čo ju čaká, nemala možnosť stretnúť sa s inými pacientkami. A tak sa stalo, že na tretí deň po chemoterapii sa vybrala von, veď tri dni ležať je dosť dlhá doba. Stretla známu, ktorá tiež podstúpila chemoterapiu. Ale tá, keď sa dozvedela, že pani Katka je len tretí deň po, s obdivom zdvihla obočie. Pacientom trvá zvyčajne týždeň, než to prekonajú. A ako to pani Katka dokázala? „Zle mi síce bolo, ale ja som si hovorila, že mi nemôže byť. Navyše som nechcela zaťažovať rodinu, že mi je zle. Jednoducho som to prekonávala. Často som si hovorila – nič ti nie je, pôjdeš von, medzi ľudí, a je to v poriadku.“ Inak na tom bola pani Magda, ktorá vraví: „Katka bola mojím vzorom.“ Pretože prv než pani Magda išla do nemocnice, navštívila Katku, ktorá jej povedala, čo ju čaká. Takže vedela, že ju môže naozaj všetko bolieť. Keď prišla pani Magda prvýkrát na kontrolu, doktorka najprv nechcela veriť, že mesiac po operácii zodvihne ruku, učeše sa. Sú pacientky, ktoré aj dva mesiace s rukou nepohnú. Pani Magda dodáva: „Ja som cvičila, ale robotou. Jednoducho som musela.“ Doktorka jej navrhla, že prvú chemoterapiu môže hneď vybrať. Spýtala sa, či je tam autom. Keďže videla aj manžela, myslela si, že šoféruje on. Lenže pravda bola, že vodičom bola pani Magda. Tá, keďže od pani Katky vedela, že zle príde až doma, vzala prvú chemoterapiu a odšoférovala si cestu domov. A tak aj bolo. Hodinu po tom, čo prišli domov, začalo prichádzať nevoľno. „Koľkokrát aj celú noc som zvracala. Naozaj najhoršie boli prvé dva dni. Vtedy som nejedla, len šťavy som pila.“ Takisto aj manžela požiadala o zhovievavosť, potrebovala to sama prekonávať. Práve tu vidno obrovskú silu puta, manželského puta, keď si dvaja rozumejú aj bez slov. Manžel, hoci slovne nezasahoval, stále stál pri manželke, bol jej psychickou oporou. Tak ako pani Katke aj pani Magde pomáhal už len tým, že tam bol. Pani Magde veľmi pomáhali šťavy. Manžel jej odšťavoval červenú repu, jablká, lisoval hrozno, dusil brokolicu. Obe ženy však vedeli, že počas chemoterapie prídu o vlasy. Doma nikdy nenosili šatku, pretože najbližší ich brali také, aké sú. Obe priateľky po ukončení chemoterapie čakali dôležité udalosti. Pani Magda v novembri toho istého roku letela za bratom do USA. V lietadle si parochňu zložila, v Californii bola dva mesiace, a domov sa vrátila už so svojimi vlasmi. Pani Katka zasa dva týždne po poslednej dávke vydávala dcéru. Na svadbu teda išla vo vlastných, ani nie centimetrových vlasoch. Obom však narástli veľmi kučeravé, aké nikdy predtým nemali. Okrem chemoterapie treba podstúpiť aj ožiarenie, ale ako obe tvrdia, to už nič nie je.
Zázemie je prvoradé
Čo je teda najdôležitejšie pri zvládaní choroby, akou je rakovina? Pani Katka sa na to díva takto: „Keď vám zistia rakovinu a podstúpite operáciu, v momente si prehodnotíte priority a uvedomíte si, čo je prvoradé. To, čo človek potrebuje, je istota, že deti sú zabezpečené a mojím najväčším snom bolo mať vnúčatá.“ Áno, život je kolobeh, ktorý sa neprestajne točí. A práve život – očakávaný, život okolo vás, skrátka život je to, čo vám zabráni myslieť na to najhoršie. Pani Katke v prvom roku po odchode do invalidného dôchodku pomohli najmä bývalé kolegyne, pracovala v materskej škole. Pomohli jej aj malí drobci, ktorí ju navštevovali. Ale predovšetkým jej pomohla rodina. „Keď máte zázemie v rodine, máte všetko.“
Rakovina, pokiaľ sa zistí v počiatočnom štádiu, sa zvládnuť dá. A dôkazom toho sú práve pani Katka a pani Magdalénka. Možno aj mali zlé chvíle, ale prevažovalo to pozitívne. Vraveli si, že to chcú, musia prekonať. Nielen kvôli sebe, ale aj kvôli okoliu. Oznámením diagnózy sa neobrátili svetu chrbtom, ale naopak, pozreli sa na naň z inej perspektívy. Na záver nechajme hovoriť pani Magdu: „Áno, človek musí mať pred chorobou rešpekt, ale nesmie sa jej poddať. Netreba to brať ako tragédiu a dôležitá je hlavne psychika. Keď sa s rakovinou vyrovnáte vy, nedávate to najavo okoliu a život plynie ďalej.“
Autor: Slávka STANISLAVOVÁ
