verejnosť. A osobitne, ak sú spôsobené alkoholom. Jedna z pacientiek topoľčianskeho psychiatra Viktora Segedu sa však rozhodla, že o svojich trápeniach, pocitoch a napokon východisku z nich sa podelí s čitateľmi Dneška.
Pohoda i pri poháriku
Musím sa vrátiť do čias pred desiatimi rokmi. Syn mal pätnásť, dcéra jedenásť rokov. Deti boli takmer sebestačné, ale až s odstupom času si uvedomujem, že potrebovali matku hádam viac, než dovtedy. Pracovala som, venovala sa povinnostiam v domácnosti, relaxovala som vo fitcentre, v záhrade a príležitostne v reštaurácii s manželom a priateľmi. Bola som šťastná, presvedčená, že všetko zvládam a v duchu som obdivovala svoju všestrannosť a vitalitu.
V reštaurácii po celodennej únave som vypla, všetky napätia ustúpili po poháriku vína. Také chvíle sa opakovali a postupne sa stávali takmer každodenným pravidlom. Začala som sa na ten rituál priam tešiť. O alkoholizme som vtedy nevedela vlastne nič, ak nerátam občasné osvetové zmienky a škodlivosti alkoholu, ktorým som nevenovala vážnejšiu pozornosť. Okolo mňa sa síce pohybovalo veľa alkoholikov, dokonca aj takých, ktorí boli na liečení, ale ja som si myslela, že mne sa predsa niečo také nemôže stať. Nevedela som, že je to choroba mysliac si, že človek sa dokáže ovládať a pitie alkoholu regulovať.
Vrátim sa však k môjmu pravidelnému vysedávaniu pri pohároch. Môj šťastný život – to som si o ňom myslela ja – plynul ďalej. Zisťovala som, že alkohol mi robí dobre a tešila som sa na chvíľu, keď si budem môcť vypiť. Navodzoval mi stav uvoľnenia, odreagovania, niekedy mi dodával odvahu povedať si svoju pravdu. A vtedy to začínalo.
Od pohody k traume
Nebolo to už len príležitostné popíjanie, ale pitie, v ktorom som hľadala riešenie určitých problémov. Nahovárala som si, že takej podguráženej sa mi darí riešiť problémy. Vtedy som mala odvahu a bohatú slovnú zásobu. Bohužiaľ, podcenila som svoje alkoholické myslenie. Určite bolo pod moju úroveň. Lenže z malých, pohárikom – dvoma zdanlivo riešiteľných - sa začali stávať veľké problémy. Strácala som pod ich tlakom pôdu pod nohami.
Dospievajúce deti som odbíjala, odpovedala som im povrchne, ako som už povedala, neuvedomovala som si, ako ma potrebujú. Začala som byť unavená a všetko ma zaťažovalo. Azda najväčšiu chybu som robila v tom, že som sa so svojím problémom nikomu nezdôverila. Ukrývala som ho v sebe ako tajnú moru, ale tá ma prenasledovala vo dne i v noci. Neustále som myslela na to, ako prestať piť, lenže ja som už bola závislá. V mojej hlave už zhasla kontrolka, ktorá sa mala zažať vtedy, keď bolo treba s pitím prestať. Vtedy ma už vnútorný naliehavý hlas nabádal: vypi si, vypi si...
Pila som tajne a na verejnosti som alkohol odmietala, pretože som chcela od seba odpútať pozornosť. Nebola som si istá, či manžel tuší, že pijem. Alkoholik je dobrý klamár a veľmi vynaliezavý človek. Taká som bola aj ja. Fľaše som schovávala do takých skrýš, kde by normálnemu človeku nenapadlo ukrývať ich. Vždy som si našla nejakú cestičku ako si fľašu zadovážiť. Boli to však chvíle plné strachu, či ma niekto neuvidí, či ma doma neprichytia. Veľmi som sa bála v tých okamihoch, srdce mi prudko, (zdalo sa mi, že hlasno), bilo a prestalo, až keď bola fľaša schovaná. Vtedy som cítila víťazstvo, úľavu, v duši mi zavládla spokojnosť. Mohol sa začať pravidelný rituál – posilňujúce dúšky.
Vystúpenie z kolotoča
Keď sa teraz nad tými okamihmi a dňami zamýšľam, nechápem, ako som to mohla dokázať. Chápem len jedno. Robila som to preto, že som bola závislá! Prikazoval mi to môj organizmus, moje podvedomie. Nevedela som si rozkázať, že nesmiem a nechcem piť. Keď som mala vypité, často som si vravela: toto je posledný a prestanem. Telo bolo mocnejšie ako moja oslabená vôľa. Dostavila sa silná triaška a chuť na alkohol – absťák a musela som si „dať“ na vyrovnanie, aby som vládala aspoň trochu konať, utíšiť svoje vnútro. Bol to jeden nezastaviteľný kolotoč. Jeho kolobeh som nedokázala prerušiť, bezbranná, psychicky vyčerpaná som začala uvažovať o liečení. Pritom som sa však stále čičíkala, že to zvládnem.
Prečo práve ja, prečo? Kde je moja pevná vôľa, ešte nedávna pohoda? - prenasledovali ma otázky a zahanbenie. Boli to veľmi ťažké chvíle, nezvládala som ich fyzicky ani psychicky, a tak som sa rozhodla pre liečenie.
Verte, iba veľmi málo alkoholikov dokáže prestať piť bez toho, aby sa liečili pod odborným dohľadom. Viem to, a preto sa vôbec nehanbím, že som bola na protialkoholickom liečení. Dnes som abstinujúca alkoholička, šťastná, že ma tá mora neprenasleduje. Bez alkoholu sa dá jednoducho žiť. Len si treba uvedomiť, čo mi alkohol dal a vzal. Ľudí ako som ja je veľmi veľa a mali by sme o sebe vedieť, hovoriť o svojich problémoch, len tak si môžeme navzájom pomôcť a žiť plnohodnotným životom.
