ydali v roku 1969 Mladé letá.
Štefánik sa so zápalom pľúc, v horúčke, spôsobenej veľkým pracovným vypätím, vydal už na začiatku roka 1910 na cestu najprv do Spojených štátov amerických, kde sa zdržal do 15. apríla, keď zo San Francisca rozladený a s 80 frankmi vo vrecku, pretože musel zaplatiť 3-tisíc frankov za falošnú colnú deklaráciu, vyplával do Oceánie. Už na palube lode Mariposa pozoroval k Zemi sa blížiacu kométu. Do Papeete prišiel 27. apríla. Aj tam ho čakalo sklamanie v podobe schátranej meteorologickej stanice, hoci podľa prísľubov tam malo byť moderné astronomické pracovisko. Navyše ani počasie neprialo Štefánikovým astronomickým pozorovaniam.
Vtedy sa rozhodol predĺžiť si pobyt v Pacifiku a na ostrove Vavau pozorovať zatmenie Slnka. No činorodý muž sa napriek spoločenskej zdržanlivosti voči miestnym autoritám nezaoberal na Tahiti len astronómiou. Zoznámil sa s miestnym podnikateľom Josephom A. Amédetom a toho nakriatol, aby kúpil neďaleký ostrov Tubuai, asi 150 km od Tahiti, a založil na ňom plantáže. Na nich mali nájsť živobytie prisťahovalci zo Slovenska. Štefánik totiž po stretnutiach s baníkmi a oceliarskymi robotníkmi v USA prišiel k presvedčeniu, že Slováci sú predurčení pracovať v prírode, na poliach a na Tahiti bola nádej túto možnosť aspoň niekoľkým poskytnúť. Mali tam však vzniknúť i továrne na spracovanie kokosových orechov, v ktorých by Slováci tiež našli prácu... Praktické uskutočnenie takého plánu však vyžadovalo omnoho viac než ideu a možnosti jediného človeka, ktorý bol v Oceánii predovšetkým kvôli vedeckému výskumu a zaujímal sa nielen o nebeské telesá, ale aj o domorodé zvyky, o miestnu kultúru, cestoval po ostrovoch, okrem iných aj na Nový Zéland. Štefánik sa vrátil do Európy v lete v roku 1911.
Úvahy o slovenskej kolonizácii polynézskych plantáží však boli stále živé. Predstava Nového Slovenska – komunity so slovenským učiteľom i farárom, ktorej zakladateľmi mali byť vraj obyvatelia Košarísk, si pripomenuli aj po rokoch pamätníci Štefánikovho pobytu. Nebola to zrejme iba romantická fantázia, pretože J. A. Amédet a M. R. Štefánik sa v roku 1912 stretli v Paríži, kde založili Parížsku importnú a exportnú spoločnosť. Kapitál do nej vložil Štefánikov priaznivec senátor Chantemps a Amédeta menovali obchodným riaditeľom firmy na Tahiti – Tubuai.
Dvanásť rokov po Štefánikovi prichádza na Tahiti bonviván, čierna ovca úspešnej pražskej podnikateľskej rodiny Miloš Řivnáč. V novom pôsobisku, kam ušiel pred trestom, sa pustil do podnikania a stretol sa s J. A. Amédetom. Vraj sa mu predstavil ako pobočník generála Štefánika. Pán Amédet bol M. R. Štefánikovi aj po rokoch veľmi naklonený. Až do začiatku prvej svetovej vojny platil nájomné za hvezdársku pozorovateľňu, predpokladajúc, že sa Štefánik na Tahiti vráti. Keď tam prišiel Řivnáč, Štefánikov dom a hvezdáreň už boli vyrabované.
Ostrov Tubuai je však dodnes neobývaný, lebo vojna odsunula Štefánikov polynézsky projekt, žiaľ, už do večnosti. Nezostal však nepovšimnutý. Z ostrova Bora-Bora naň dochádzali okrem iných českí kolonisti František Pánek a Jindřich Hucl či František Jeřábek. Pán Amédet sa opäť ocitá v československom príbehu vďaka tomu, že bol svedkom na svadbe Antonína Kovaříka a tahitského dievčaťa, ktoré žilo v jeho rodine – Tarneify. Antonín Kovařík sa stal správcom na Tubai a jeho rodina tam žila do konca 2. svetovej vojny. Vrátili sa do Prahy a okrem iného si priniesli fotografiu z rodinnej svadby a na nej je ako svedok aj Joseph Amédet.
Ani po dvanástich rokoch zrejme pán Amédet nerezignoval na Štefánikov projekt Nového Slovenska, pretože ostrovy trpeli nedostatkom pracovných síl a zvlášť, keď medzi Tahiťanmi počas vojny vyčíňala španielska chrípka. Spomenul ho pred Řivnáčom, ktorý na oslavách pádu Bastily 14. júla 1923 vraj po obede pri káve predložil svoj nápad guvernérovi Tahiti. Odvolávky na Štefánika i dobrý ohlas československých spolubojovníkov Francúzov vo vojne prispeli k tomu, že Řivnáčove aktivity mali vo francúzskej koloniálnej správe pomerne veľký ohlas. V októbri 1923 vyšla vo vestníku francúzskeho inštitútu pre kolónie informácia, že guvernér Tahiti Rivet sa zaoberá myšlienkou na príchod českých kolonistov z radov legionárov, ktorí bojovali vo vojne na strane Francúzska. Autor článku dodáva, že otcom myšlienky bol Štefánik, ktorý chcel zriadiť kolóniu Nové Slovensko na ostrove Tubuai.
Miloš Řivnáč získal opciu na kúpu pozemkov v jednom opustenom údolí a usilovne propagoval v pražských Národních listech svoj a Štefánikov kolonizačný pojekt. Napriek mnohým pochybnostiam o serióznosti plánu prebiehala medzi Tahiti a Československom čulá korešpondencia. V decembri 1924 vyplávala z Marseille prvá skupina najodvážnejších kolonistov. Ukázalo sa však, že na takých veľkých pozemkoch, ktoré boli pripravené pre stovku ľudí, nemohla hŕstka odhodlaných efektívne hospodáriť. Neúspešné podnikanie rýchlo nasledovali spory vo vnútri československej kolónie, ktorá sa napokon rozišla v zlom, ale prichádzali ďalší optimisti.
V decembri 1925 sa Štefánikovho kolonizačného plánu dovolával v Paríži ďalší muž – Jindřich Hladík. Na začiatku nasledujúceho roka vznikla francúzsko-československá spoločnosť Les Marquises pre ostrovy Oceánie. Na jeseň prišla druhá vlna kolonistov z Československa. Usadili sa v údolí, ktoré pomenovali Praga Toovii, a ktoré je aj dnes ešte Vallé de Tchéco – České údolie. Ľudia v ňom prežívali ťažké a dramatické chvíle. Vydržali šesť rokov a keď skrachovala banka, ktorá spoločnosť Markézy financovala, neslávne sa skončil aj kolonizačný projekt. To už bol M. R. Štefánik trinásť rokov po smrti, už štyri roky stála mohyla na Bradle, ale je veľmi pravdepodobné, že stopy a ohlasy jeho krátkeho pobytu na pacifických ostrovoch pretrvávali. Aj nimi sa mohol orientovať Jiří Tesař, reportér českej mutácie National Geographic, keď pripravoval reportáž Československé tichomoří do tohtoročného prvého čísla. Mnohé z jeho zistení sú prerozprávané v tomto texte.
Autor: Vladimír Štefanovič
