kovi do Prašíc.
Vždy som bol zvedavý
František Boháčik je „zamaskovaný“ starec, ktorému chýba vraj už len jedno leto do deväťdesiatky. Skrýva sa za hladko vyholenú tvár, starostlivo pričesané vlasy, rázny krok a mocný stisk ruky, ale najviac za huncútske iskričky v modrých očiach. Neprezradil kde, ale má pripravený bicykel na deň, keď sa uňho zídu všetci siedmi vnuci, aby s nimi vyrazil na okružnú jazdu do Noroviec, kde sú korene ich rodu.
Dobre vedela vnučka – svetobežníčka, prečo „dedinkovi“ Boháčikovi posiela hrubý zošit s nepopísanými stranami. Kováč, roľník – gazda, zámočník, školník, divadelný ochotník, gastarbeiter, dnes aj včelár je stále zvedavý a pamäť mu slúži ako mladíkovi, lenže je v nej uložených deväťdesiat rokov vlastného života a ktoviekoľko rokov života jeho predkov, ktorí mu o ňom rozprávali.
„Vždy ma zaujímali príčiny udalostí, ktoré sa okolo mňa diali, bol som zvedavý na pôvod vecí,“ hovorí pán Boháčik nad chlebom natretým maslom a vlastným medom, ktorý zapíja šípkovým čajom, „teraz už prichádza čas usporiadať spomienky a pokúsiť sa aspoň čosi z nich zachovať potomkom. Možno ich raz aj niečo zaujme,“ dodáva.
V spomínaní a jeho dokumentovaní má aktívnu spojenkyňu, svoju dcéru lekárku Rozáliu Barátovú. Začali prašickou školou. Na stole je niekoľko veľkých a hrubých kronikárskych kníh zaplnených fotografiami ľudí i domov, nechýba ani amatérsky plánik tej časti obce, kde boli už väčšinou nejestvujúce školské budovy. Najstarší dom Balážovec, Paulovičových dom i bývalá židovská modlitebňa, učiteľské zbory, triedne fotografie na záver školských rokov a mnohé ďalšie... široký základ priam nekonečnej reťaze príbehov. Otec a dcéra sa ich usilujú zaznamenávať a pritom sa vynárajú už aj pozabudnuté súvislosti a osudy.
Františkov otec, vojak rakúsko-uhorskej armády sa vrátil od Piavy chorý a zomrel, keď mal jeho syn dva roky. Staršia sestra a Ferko zostali iba s matkou, ktorá chodila pomáhať do gazdovských domácností. K vdovskému dôchodku 107 korún dostávala 50 korún sirotského. „Keď sme trochu podrástli, museli sme sa aj my deti chytať do roboty,“ spomína pán František, „raz som bol okopávať repu na Friedovom, nebavilo ma to, sem-tam som vyťal aj repu, vyhrešili ma, ale 5 korún mi napokon dali. Neboli to veru ľahké časy, veď sa aj hovorilo: predtým kezy čókolom, bolo chleba pod stolom, a teraz má úcta, boli prázdne ústa,“ cituje starý pán smutno – žartovnú riekanku.
Kováč svetobežník
Prišiel čas rozhodnúť sa pre remeslo. František šiel do učenia k prašickému kováčovi Štefanovi Tomkovi, „ktorý chcel, aby som hneď všetko vedel, hneď ma išiel skúšať,“ smeje sa pán František tej spomienke.
V roku 1940 sa vrátil František Boháčik z vojenskej služby a keď nebolo roboty, dal sa zverbovať na práce do Nemecka. „V Merseburgu, neďaleko Halle sme v jednej fabrike na mydlo montovali plynové potrubie, boli tam s nami aj Taliani. Neznášali sme sa veľmi dobre, ale raz sa stalo, že jeden z nich pracoval nado mnou a začal padať. Zachytil som ho a vyľakaného – bolo to hádam 20 metrov nad zemou – som ho zviedol dole. Od tej chvíle sa na mňa pozerali inak,“ vybavuje si rozprávač dramatickú udalosť. Vymenúva mená vlakových staníc, miest a názvy ulíc v nich, popisuje drobné kšeftíky s Talianmi, ktorí mohli na rozdiel od Slovákov dostávať balíčky s jedlom z domu, cituje rozhovory a spory s nemeckými nadriadenými a úradníkmi, ako keby to bolo pred týždňom. „Všetko to tam bolo ináč, ako nám to vykresľovali pred odchodom, a tak prišiel telegram, že moja matka je smrteľne chorá. Nemec mi na to povedal, že pokojne môže zomrieť aj bez mojej prítomnosti, ale nakoniec ma pustili domov. Tušili, že tá správa bola fingovaná, ale už som sa tam nevrátil.“
František sa oženil, našiel si zámočnícku robotu v myjavskej armatúrke, kam dochádzal. Pracovali sme šesť dní v týždni po dvanásť hodín, čo mi vyhovovalo. Každých štrnásť dní som chodil domov. Bolo treba orať, siať, žať, vyženil som totiž nejaké role. Cestovanie vlakom s partiou som mal rád. Boli sme mladí, politizovali sme: Tiso, Tuka, kde je naša múka?, pýtali sme sa, a tak sa stalo, že v zápale debaty sme sa aj previezli až do Trenčianskej Teplej, hoci sme mali vystúpiť v Trenčíne,“ smeje sa pri tej spomienke rozprávač.
Po skončení vojny pán Boháčik vandroval ako kováč po Morave, potom sa zamestnal v dubnickej zbrojovke a keď sa naskytla príležitosť, zakladal doma v Prašiciach strojové družstvo. Ešte je v jeho objektoch prašický autoservis. V 50. rokoch dostali udalosti nový smer, vzniklo jednotné roľnícke družstvo, ktoré však nebolo pánu Boháčikovi po chuti, no napokon v ňom zakotvil ako zámočník, údržbár. Rodina s tromi deťmi sa musela obracať. Tobôž, keď sa nadané deti uchádzali o vysokoškolské štúdiá.
Nešťastiam navzdory
Nádeje však zakalili tragické udalosti. Syn Milan, študent matematiky a fyziky na prírodovedeckej fakulte si vybral ako koníčka vodáctvo. Kanoe a Dunaj sa mu stali osudnými. Počas jedného tréningu sa loď prevrátila a mladý muž sa utopil. „Niekoľko mesiacov nevedeli nájsť jeho telo, až som si bol prevziať jeho telesné pozostatky v Maďarsku,“ spomína na tie hrozné chvíle starý pán stále s pohnutím. Ale to nebola jediná rana, ktorá zasiahla Boháčikovcov. Mladší syn Jozef nedopatrením vypil niekoľko hltov kyseliny soľnej. „Pán Boh však stál pri nás, chlapca v Bratislave zachránili, museli mu odoperovať časť žalúdka a preparovať vývod do tenkého čreva.“ Dnes žije Jozef Boháčik s rodinou v Prašiciach.
Treba mať prečo žiť, vyjavuje svoje prosté životné krédo F. Boháčik. S pokorou prijal všetky strasti, chorobu, ktorá ho odkázala na predčasný invalidný dôchodok, i smrť manželky a dnes sú zdrojom jeho potešení a obáv šesť vnučiek a jeden vnuk. „Mám vás tak rád, že by som vás ani za päť korún nepredal, vždy im vravím,“ šibalsky sa smeje dedinko, „som rád, že majú odvahu pustiť sa do sveta, ale zároveň sa bojím, aby ich nepostretlo nešťastie.“
Pán Boháčik má stále poruke všetky suveníry, ktoré mu vnúčence príležitostne podarovali. Je medzi nimi aj nepopísaný zošit z Austrálie. „Cítim, že už je najvyšší čas, aby som sa do jeho zapĺňania pustil,“ vraví optimisticky starý pán, ktorý dáva prednosť kritike svojej osoby pred ľútovaním.
Autor: vš