Článok pokračuje pod video reklamou
lo nás osemnásť hodín cesty, celý ďalší deň na nohách v Bruseli a ďalší v Prahe. Najstatočnejšími boli naši sedemdesiatroční seniori s paličkami... Všetci sme sa však tešili na nášho pozývateľa a hostiteľa - europoslanca Miloša Koterca, rodáka z Partizánskeho.
Slováčisko v Bruseli
Na bruselskú pôdu sme vstúpili krátko po 21. hodine, kde každý dolámaný ihneď zaliezol do svojej izbičky hotela. Interkontinetálnym raňajkám v hoteli chýbalo našim Slovákom mäso a zelenina, ináč výber bol pestrý. Všetci (takmer) vyobliekaní ako na svadbu sme plní vzrušenia nastupovali do autobusu, ktorý blúdil po bruselských uliciach a tuneloch plných veľkomestského chaosu a zápchy. Obrovský presklený komplex budov europarlamentu pôsobil ako vesmírne stredisko. Prešacovaní detektormi i bezpečnostnou službou nás ďalšia služba voviedla na „chórus“ pre návštevy obrovskej kruhovej sály, dôverne známej z televíznych obrazoviek. V rukách sme si držali zoznam všetkých 732 europoslancov i to, pod akým číslom a kde sedia a o čom práve rokujú. Na čísle 19 sme si vyťukali pre slúchadlá slovenčinu, takže sme ihneď vedeli, že europarlament rokuje o bezpečnostnom systéme. Po vypočutí niekoľkých poslancov sme sa premiestnili do sály pre návštevy. Sympatická Petra z Bratislavy nas podrobne informovala o všetkom, i o tom, ako sa môžeme my, naše deti a vnuci stať zamestnancami EP. Náš hostiteľ, Miloš Koterec, prišiel medzi nás na polhodinku. Mladý dobre vyzerajúci muž skôr pripomínal akéhosi jemného francúzskeho herca, než Slováčiska z Partizánskeho. Do diskusie sa nikto nenechal núkať a určite by trvala dlhšie, keby asistentka neoznámila pánovi europoslancovi, že musí ísť hlasovať. I my sme priamo na veľkom plátne sledovali hlasovanie za jednotlivé body programu. Hlavy obcí i mesta žasli nad rýchlosťou a bezproblémovosťou. Vraj sem pošlú na prevýchovu aj svojich poslancov. To už sa Partizánčania „štelujú“ pred 25 štátnymi vlajkami členských krajín a vzorne sa všetci usmievajú do objektívu pre Tempo, potom aj každý samostatne so slovenskou vlajkou. Veľmi milo nás prekvapil výdatný a veľmi chutný obed v reštaurácii priamo v europlarlamente. Každý si naložil, na čo mal chuť, obzvlášť nezabudnuteľný ostane jemne údený losos na bylinkovej omáčke... a tie zákusky... Mňam! Plní dojmov i zdravej stravy sme sa chvíľu autobusom a chvíľu bruselským metrom dostali pod Atómium, 102 metrov vysoký symbol atómového veku, ktorý dali Bruselania postaviť v roku 1958 pri príležitosti svetovej výstavy Expo. Atómium vlastne znázorňuje 165-milárdkrát zväčšenú molekulu železa, ktorá ukrýva reštauráciu, galériu, múzeum, atď. Priamo pod Atómiom sa nachádza zábavný park s rôznymi atrakciami, z nich najznámejšou je Minieurópe, kde sme strávili vyše hodiny híkaním nad ušľachtilosťou historických stavieb zo všetkých krajín Európy v mierke 1:25. Česko tu malo svoj pražský orloj a Slovensko ešte modrý kostolík z Bratislavy „nedodalo“, ale turistický sprievodca hovoril, že by sa tak malo stať v lete. Očareným a nachodeným nám veľmi dobre padlo spoločné posedenie pri belgickom pive v originálnej krčme. Opäť metrom sme sa presúvali do srdca Bruselu. Šokovaní sme boli z množstva žobrajúcich ľudí, ale aj z jedinečnej architektúry. To najlepšie nás ešte len čakalo. Veľké námestie – Grand Place nebolo rozmermi 110 x68 metrov ani tak veľké, ako nádherné. K výšine 96 metrov sa na gotickej radnici, postavenej v roku 1459, týčila veža
s pozláteným archanjelom Michaelom, patrónom mesta Brusel. Oproti radnici Kráľovský dom, v ktorom sídli Bruselské mestské múzeum, kde sa dá nájsť okrem iného aj 600 oblečení pre malého Juliena – Manneken Pis - cikajúceho chlapčeka, známej to postavičky z fontánky z všedľajšej ulice, ktorý sa stal symbolom Bruselu a Belgicka vôbec. (Na druhý deň sa malý Julien v rámci Dní slovenskej kultúry obliekol do slovenského kroja.)
Reštaurácie i pralinky
Vráťme sa však na Grand Place, kde čo dom - to skvost. Prekrásne budovy dali v 15. až 16. storočí postaviť bohaté remeselné cechy Belgicka, takže sme tam mohli vidieť dom cechu maliarov (býval v ňom aj Viktor Hugo), krajčírov, pekárov, vyšších úradníkov, pivovarníkov (dnes je v ňom múzeum piva), dom brabantských vojvodov (dnes je tam múzeum čokolády...) celkom ich je 33. Do Bruselu treba prísť s kopou peňazí. Okrem eurotovaru, t.j. všetkého možného v modrom a s 15 hviezdičkami, paličkovaných čipiek, najdôležitejším suvenírom, ktorý v hojnom počte nakupovali aj Partizánčania, boli pralinky – čokoláda rôznych druhov a s rôznymi plnkami, či malý cikajúci Julien vo všetkých podobách – v čipke, čokoláde,
skle, keramike, cíne... Čo najviac však lákalo zmysly, bola gastronómia, voňajúce útulné reštaurácie. Najlepšie boli sústredené v ulici, ktorú jednoducho nazývajú „Žracia“. Typický Bruselan je totiž gurmán, čo do kvality, ale aj do množstva jedla. Tri a pol hodiny, ktoré sme mali na prehliadku historického srdca Bruselu, bolo strašne málo. Nabalení pralinkami a inými darčekmi (ktoré dovolili naše skromné peňaženky) sme sa na záver stačili len očami pokochať na jedinečnej Katedrále sv. Michala (pripomínajúcej Notre-Dame v Paríži) v najčistejšom gotickom štýle z 13. storočia uprostred deprimujúcich novostavieb. Práve táto katedrála je uvádzaná v turistických sprievodcoch ako objekt, ktorý musíme v Bruseli vidieť ako prvý...
Príjemne uchodení si v autobuse naštartovanom do Prahy dávam dohromady údaje: Belgicko má 10 miliónov obyvateľov a je to krajina s najvyššou hustotou – 330 obyvateľov na 1 km2. Brusel má 970 500 obyvateľov a z toho 25 % tvoria cudzinci. Kuchyňa je tu vraj lepšia ako francúzska, v Belgicku sa vyrába 500 druhov piva (viac ako v Nemecku), 300 druhov ručne vyrábaného syra (viac ako v Holandsku). Z historických pamiatok, čo sme videli, to bolo iba mizivé percento. O nádherných historických stavbách, o ponuke vo výkladoch a v reštauráciách... o takejto spoločnej Európe sa mi snívalo ešte dlhé noci..
