. Rozprávali sme sa s nimi pred svadbou i po nej.
Lucia Beňušková z Partizánskeho a Ivan Jaško z Rajčian si naplánovali svoju svadbu na 6. mája a nebola to náhoda. Presne pred rokom sa po prvýkrát stretli. Lucia sa práve vrátila z Anglicka, kde strávila takmer dva roky ako au-pair. V novinách ju zaujala rubrika Zoznámenie. „Dlho som rozmýšľala, či odpíšem, až o desiatej večer som sa odhodlala. Dlho sme si písali iba SMS správy, alebo mi volal,“ spomína Lucia. Návrhom na stretnutie však Lucia tvrdošijne odolávala. A Ivan mal výhodu, vedel, ako Lucia vyzerá, lebo mu poslala fotku. „V telefóne mal taký pojašený mladý hlas. Predstavovala som si, že je vyšší... ale oči, vlasy sú dobré...“
Po pol roku známosti sa dohodli na svadbe. Položili sme obom otázku, či pred svojím zoznámením uvažovali o svadbe a rodine? Lucia: „Áno. Založiť si rodinku, to je moje. Rozmýšľala som nad tým, ale ako nájsť toho pravého? Ivan: „Vôbec som nad tým neuvažoval, ale keď prišla láska, čo už...? Lucia: „Čo už? Veď máš vždy na výber. Ivan: „Keď ťa stretne láska, tak nie!“
Kolotoč vybavovačiek začal v januári. „Najprv sme išli na faru, potom na matriku a znova na faru. Keď sme mali istý dátum svadby, išla som si vybaviť šaty, reštauráciu...,“ hovorí Lucia. So šatami problém nemala, veď radkyňami jej boli mama a sestra. „Vyskúšala som asi pätoro, ale tie prvé boli najlepšie a perfektne sedeli.“ Ivan tiež nemal problémy s oblekom.
S reštauráciami to bolo horšie. Obehli všetky v Partizánskom, ale kvôli počtu hostí zostala v užšom výbere len jedna, lebo väčšina má kapacitu len do štyridsať miest. Lucia: „Povedali sme si, že budeme mať malú svadbu... Ivan: „... a vznikla z toho veľká, budeme mať 50 hostí.“ Lucia: „Najprv sme chceli iba blízkych príbuzných – starých rodičov, rodičov a súrodencov, ale potom sme pozvali aj súrodencov rodičov, veď aj my sme boli na ich svadbách.“
Keď sme sa stretli so snúbeneckým párom v stredu pred svadbou, ani stopa po nervozite. „Všetci sa ma pýtajú, no čo, už si nervovo zrútená, veď sa vydávaš,“ smeje sa nastávajúca manželka, ale ten pravý nápor na nervy očakáva až v sobotu a jej slová sa potvrdili.
Tesne po tom, čo vyšli z kostola, s úľavou si povzdychla: „Už konečne zo mňa opadla tréma,“ a aj Ivan povedal, že sa už cíti výborne. Situáciu tradične skomplikoval prsteň, nie a nie ho dostať na Luciinu ruku. Ivan sa priznal, že sa trochu pomýlil pri manželskom sľube. Starejší však vie svoje. „Povedal: áno, sľubujem. Stačilo len áno, ale povedal to ako chlap, ktorý si za všetkým stojí.“
Autor: ab
