kom má úspech nielen u hudobných kritikov, ale aj poslucháčov. Koncerty v rámci Peha Tour 2006 sú vypredané. V nedeľu 23. apríla vystúpila v Trenčíne.
Rozhovor s Katkou sme stihli počas vystúpenia prvej predkapely:
Na udeľovanie výročnej hudobnej ceny Aurel si do Žiliny spolu s kapelou cestovala s tým, že idete vyhrať alebo ste do poslednej chvíle nevedeli, kto z nominovaných sa stane víťazom?
Nie, vôbec sme to nevedeli. Jednoducho sme boli hodení do vody. Mali sme päť nominácií, a tak sme počítali s tým, že možno nejakú cenu získame. Ale že štyri, to ani náhodou. Bolo to veľké prekvapenie.
Bol to adrenalín, čakať vzadu na pódiu na vyhlásenie víťaza?
Bolo to plné napätia a očakávania, čo sa v najbližších chvíľach stane.
Ocenenia prichádzali postupne po jednom...
Po druhom Aurelovi som si povedala, že by už celkom stačilo, že už tam nechcem ísť, no prišli ešte ďalšie dve ceny... Mali sme potom veľmi dobrý pocit, ale hneď na druhý deň sme začali makať, lebo sme sa potrebovali pripraviť na koncertnú šnúru. Takže eufória bola rýchlo zažehnaná ďalšou prácou.
Nezväzujú ti tieto ocenenia ruky pred ďalšou prácou?
Jasné, že je to tak trošku stiesňujúci pocit zodpovednosti. Človek akoby nesmel urobiť prešľap...
Na druhej strane, svoju prácu sa budeme snažiť robiť čo najlepšie, ale sme len ľudia, takže nie vždy sa všetko podarí na sto percent.
Je Aurel pre muzikanta naozaj taký dôležitý?
Je na zváženie, čo je dôležité. Pre muzikanta je veľmi dôležité mať dobrý nástroj, dôležitá je určitá sloboda čo sa týka financií, aby sa mohol ďalej vyvíjať... Cena je tiež dôležitá, lebo človek má potom aspoň pocit zadosťučinenia, že jeho práca niekoho oslovila. A v lepších prípadoch možno aj stúpne honorár (s úsmevom).
Odkaz mame pri preberaní Aurela, že si to dokázala, bol prejavom náhlej emócie?
Vedela som, že rodičia odovzdávanie cien sledujú doma pri televízore a sú na mňa neskutočne hrdí, tak som im to chcela ukázať. Oni mi totiž veľmi fandia. Mali tú trpezlivosť a dôveru voči mne a už ako veľmi mladučkú ma pustili lietať s chalanmi po koncertoch. Hneď som si na nich spomenula.
Aké to bolo potom doma?
Pekné. Vybozkávali sme sa... Mali radosť.
Otvorili ti Aurelovia nejaké nové možnosti?
Ľudia tieto ceny vnímajú ako určitý punc kvality a možno prídu zo zvedavosti na koncerty.
Každodenný život muzikanta je predovšetkým o kontakte s publikom. Keby si nemala to šťastie venovať sa hudbe profesionálne, ako by vyzeral tvoj život?
Robila by som všetko preto, aby som sa hudbe mohla venovať profesionálne. Samozrejme, nie každý to zvládne a nie každý má toľko šťastia na ľudí za sebou. Aby kapela prežila celý ten vývoj a tlak, musí zafungovať viac vecí dohromady.
S kým by si si chcela zaspievať duet?
S Bonom Voxom z U2.
Čo on na to?
On na to nič, lebo o tom nevie (so smiechom).
Zostali v tebe ešte nejaké tiene zo spolupráce s I.M.T. Smile?
Nie. Bol to môj prvý kontakt s kapelou. Mala som 15 rokov, žiadnu zodpovednosť, ulievala som sa zo školy a spievala na veľkých koncertoch. Rada na to spomínam, aj keď to potom nedopadlo najlepšie.
Spievaš niektorú zo svojich pesničiek mimoriadne rada?
Ani nie. Závisí to od nálady. Keď som melancholickejšia, tak si na koncerte rada zaspievam Spomaľ alebo Slnečnú baladu. Inokedy sa viem chytiť na niečo rezké, na Deň medzi nedeľou a pondelkom.
Sú pesničky, ktoré nenávidíš?
Nie. Keby som ich nenávidela, tak ich nebudem spievať. Ale niekedy mi lezú na nervy skladby, ktoré sme hrali už tisícpäťstokrát. To je normálne, to zažije každá kapela. Potom to chce iba dávku nadhľadu...
Ako s odstupom času hodnotíš album Deň medzi nedeľou a pondelkom? Tušila si, ako autorka, že pripravuješ aurelovský album?
Priznám sa že som mu najskôr neverila, pretože väčšina pesničiek na albume je mojich. Keď sme prišli do štúdia, povedala som, aby sme ich zmazali, lebo nie sú dobré. Odrazu som mala nejaký blok. Kapela mi tvrdila, aby som ich nechala, že sú to fakt dobré pesničky, že budú o.k. Ukázalo sa, že mali pravdu.
Kedy si začala spievať?
Prvý kontakt so spevom bol v prešovskom súbore Prešovčatá, do ktorého som sa prihlásila až po konkurze. Spolu s kamarátkou som sa tam doslova votrela. Nechali ma tam zo súcitu „hmkať“ v tretej skupine, takže žiadna veľká kariéra (s úsmevom). Na gymnáziu som sa zoznámila s Ivanom Táslerom. On bol môj objaviteľ.
Čo lákalo 15-ročnú dievčinu postaviť sa na pódium?
Pre mňa to bolo, ako keď dáš decku zaujímavú hračku a ono skúša, čo sa s tým dá robiť. Jednoducho, prišlo to samo, ako keby to bol môj osud (s úsmevom).
Trapasy na pódiu...
No jasné! Trapasy sú vždy. Keď zabudnem text, popletiem celú kapelu alebo sa potknem o kábel a letím rovno na gitaristu. Je toho kvantum... (so smiechom).
Teraz, keď si „in“, neobjavil sa nejaký autor, ktorý ti ponúkol zaručený hit, ktorý musíš určite naspievať, aby si prerazila aj za hranicami?
Nie. Ale ja aj tak zaručeným hitom neverím. Zaručený hit neexistuje.
Zmenili sa po Aurelovi vzťahy v kapele, keď si zažiarila akoby viac sama za seba?
Nie. Vzťahy v kapele sa menia cez prácu. Zo začiatku nebolo jednoduché dať sa ľudsky aj muzikantsky dohromady. Stálo to naozaj kopu nervov a práce, ale tým, že niektoré veci sú lepšie a niektoré horšie, kapelu to ľudsky i muzikantsky dáva viac a viac dohromady. Je to ako manželstvo. Strávime spolu veľa času, občas prídu aj nejaké problémy, ideme si na nervy, ponorková choroba, atď. Aby to fungovalo, treba sa naučiť tolerovať jeden druhého.
Najbližšie ciele?
Hlavne v zdraví dohrať koncertú šnúru. Potom si dáme chvíľu prestávku a v lete nás čakajú festivaly. Na jeseň budeme na turné v Čechách.
