futbalového osudu by pasoval na mnoho mužov. Päťdesiatštyriročného Miloša Uhdu však pri jeho futbalovej kariére sprevádzal alkohol. No nielen pri nej. Ovplyvnil celý jeho život.
Po futbale
„na pohárik“
Pil asi od dvadsiatich rokov. „Ako futbalisti sme si vždy našli dôvod, aby sme išli „na pohárik“. Keď sme vyhrali, pili sme na oslavu. Pri prehre sme zapíjali smútok, ak bola remíza, tešili sme sa pri alkohole, že sme neprehrali.“ V sedemdesiatych rokoch bol vojakom v ďalšej činnej službe, vystriedal viacero pôsobísk. V tom období sa zoznámil aj so súčasnou manželkou, narodili sa im dve deti – syn a dcéra. „Na vojenčine som neustále niekoho riadil, bavilo ma to. A vydržalo mi to až dodnes. Relax po práci som našiel v športe a po ňom v alkohole. Vždy som si vedel zdôvodniť, prečo pijem. Prepracoval som sa až k závislosti. Dnes už viem, čo to je, a vie to aj moja rodina. Tá si to odtrpela najviac. Zažili so mnou doslova peklo. Keď som bol opitý, bol som agresívny. Vyhrážal som sa synovi, že ho zabijem, rovnako aj celej rodine. No ja som bol tak opitý, že som ani nevedel, čo robím a rozprávam. Takéto moje správanie ma doviedlo až do väzenia. Za mrežami som sedel viac ako štyri mesiace.“
Vo väzení sa v ňom niečo zlomilo. V tom čase mu totiž zomrela matka, ktorú nesmierne miloval. „Nemohol som byť na jej pohrebe a to ma doteraz trápi. Aj keď bola chorá, určite som jej aj ja pomohol do hrobu. Ťažko sa s tým vyrovnávam. Žijem a vyrovnávam sa aj s tým, že síce mi moja rodina môže odpustiť všetko, čo som je spôsobil, no nezabudne.“
Darmo mu dohovárala manželka a syn, nepomáhalo. Na Vianoce v roku 2004 za ním prišla dcéra a prosila ho, aby sa vzchopil a ešte niečo urobil so svojím životom. Dlho nad jej slovami rozmýľal, všetko zvažoval. Vlani vo februári nakoniec nastúpil do psychiatrickej nemocnice v Záluží. Napriek tomu, že už predtým bol päťkrát na odvykacom liečení, až na tomto šiestom sa mu, ako sám hovorí, otvorili oči. Po odchode zo Zálužia sa nevrátil domov, ale prišiel do resocializačného zariadenia Provital v Koši. Po niekoľkých mesiacoch už býva v takzvanom chránenom bývaní, teda bez neustáleho dozoru terapeutov, snaží sa postaviť na vlastné nohy.
Triezvy do truhly
„Pri pití je u mňa prvý pohárik spúšťacím mechanizmom, ktorý neviem zastaviť. Vlastne nevedel som, teraz by som veľmi chcel. Aj keď viem, že to nebude ľahké. Ale pokúsim sa o to, všetko pre to urobím. Myslím, že aj v mojom veku sa ešte oplatí žiť. Chcem ísť do truhly triezvy a hlavne nerobiť už hanbu manželke a deťom.“ Práve rodina, ktorá si užila jeho agresivitu, sa od neho neodvrátila. Hradí mu aj pobyt v Koši. Jeho odhodlanie nežiť ako predtým je veľké. I keď priznáva, že život v Provitale nie je vždy jednoduchý. „Neraz som mal problém vyrovnať sa s tunajším režimom, prijať všetky pravidlá. Priznám sa, že mám niekedy sklony skočiť do šéfa a rozdať si to s ním. Chcem proste riešiť veci tak, ako keď som pil. Niekde vo vnútri stále vo mne žije agresivita. Ale chcem to zmeniť.“
Dokedy bude v Koši, nevie. Nič nechce uponáhľať. „Zatiaľ sa necítim na to, aby som išiel domov. Nechcem sklamať svoju rodinu a ani seba,“ vraví odhodlane Miloš Uhda, ktorý nemá problém pred svetom zverejniť svoje meno a tvár. „Ak som sa nehanbil vtedy, keď som pil, prečo by som sa mal teraz, keď sa chcem zmeniť,“ dodal na záver.
PROVITAL
Resocializačné zariadenie Provital funguje v Koši deväť rokov. Toto jubileum si v minulých dňoch pripomenuli slávnostnou omšou a dňom otvorených dverí. Provital je zariadenie, ktoré pomáha ľuďom zaradiť sa po liečbach z rôznych závislostí (drogové, alkoholické, hráčske...) do života. „Vlaňajší rok bol pre nás veľmi úspešný,“ zhodnotil jednou vetou riaditeľ Provitalu Marián Daubner a svoje úvodné slová aj rozvinul: „Naši klienti boli veľmi dobrí. Mnohí z nich zostali žiť v tomto regióne, sú z nich Košania, Prievidžania, či Nováčania. Neznamená to, že v okrese Prievidza nie sú drogy, krčmy alebo herne, no oni sa nevrátili do prostredia, kde prepadli svojej závislosti, a to je podstatné. Väčšina z nich sa z vlastného presvedčenia nechce vrátiť domov. Mnohí si tu našli prácu a nebolo to vôbec zložité. Pred časom sme napríklad za jeden týždeň našli prácu pre siedmich našich klientov. To je predsa skvelé!“
Úspešný bol rok 2005 pre Provital aj z iného pohľadu. Za deväť rokov existencie zrekonštruovali starý rodinný dom, pristavili k nemu „hrad“, kde vznikli nové izby a ďalšie miestnosti, postavili Dom na polceste, ktorý je určený pre tých, čo úspešne prežili v Provitale 12 až 18 mesiacov a sami si už hľadajú miesto v živote, podieľali sa aj na vybudovaní kaplnky. Vlani dokončili ďalšie „chránené bývanie“, teda druhý Dom na polceste. „Vyrástol bez akejkoľvek finančnej pomoci, budovali si ho spoločne naši klienti. Lebo sám človek nič nedokáže,“ zdôraznil M. Daubner. V Provitale je práve práca základnou terapiou pri boji so závislosťami. Klienti nielenže budujú, ale pomáhajú v Koši pri akýchkoľvek prácach, starajú sa o dobytok, zeleninu si sami dopestujú.
O rok budú v Provitale oslavovať desaťročnicu svojej existencie a všetci majú jeden veľký sen. „Veľmi chceme, aby do Koša prišiel za nás odslúžiť omšu banskobystrický biskup Rudolf Baláž. Je to náš priateľ, podporuje nás, má nás rád. Rovnako ako pán farár v Koši, ktorý sa o nás stará a pomáha nám. My ho nevoláme inak, ako Vladko,“ dodal M. Daubner.
