Rezbárstvu sa venuje pán Marko asi tridsať rokov, ale keď uvážime, že má osemdesiatjeden rokov, nie je to tak veľa. Predtým ho lákalo skôr maľovanie. Tak či tak, tvorivosť mu bola súdená. „Keď som chodil do školy, hovoril mi učiteľ kreslenia, aby som išiel na umeleckú školu za maliara, ale na to som nemohol ani pomyslieť. Mama bola vdova a nás bolo päť detí,“ spomína si na dávne časy. Napokon sa predsa len živil maľovaním, ale izieb ako natierač. Výtvarné umenie ho však chytilo za srdce. O tom svedčí aj plná polica kníh o umení a životopisy slávnych maliarov.
Hra na dedinu
Kedysi mu chýbal voľný čas. Na prvom mieste musela byť starostlivosť o zabezpečenie rodiny. „Manželka to často brala ako moju hru. Veľakrát som dlho do večera pílil drevo a keď išla spať, v kuchyni som aj do štvrtej vyrezával, a potom som musel po sebe aj upratať.“
Rezbárstvo však nie je o knihách. Keď je pripravené mäkké lipové drevo, teória nestačí. Techniku si začal cibriť na ozdobných lyžiciach, hrnčekoch a kalíštekoch. Už keď maľoval obrazy, zapamätal si, že treba vložiť do diela kúsok zo seba. „Väčšinou, keď som sa išiel pozrieť na nejakú výstavu rezbárskych prác, vystavovali tam Oravci, takže tam boli samé drevené ovce, bačovia a valasi. Ja som si povedal, že budem tvoriť podľa toho, kde žijem.“
Na polici sa tak dajú nájsť typické postavičky dedinského života. Vianoční koledníci, fašiangovníci, ženci a, samozrejme, klasické činnosti ako je mútenie masla, spracovanie konope, mlátenie obilia...
Ojedinelá hra
Chynoriansky rezbár je samouk. Hoci sa nepýtal na radu od nijakého rezbára, má vyhranený názor. „Veľa rezbárov na okolí iba kopíruje známe motívy. Ja som sa snažil robiť podľa skutočnosti. Čítal som knihu, v ktorej sa písalo, že dielo by malo byť čo najjednoduchšie, žiadne čačky, lebo potom je to už skoro gýč. To je aj môj názor, ale viem, že každý má rád niečo iné.“
Podoba postavičky vzniká ešte dlho pred prvým dotykom s drevom. Pán Marko si najprv urobí detailný náčrt postavy z rôznych uhlov a potom sa dá do diela. Teraz už nevyrezáva, ale tak trochu čaká, že zase dostane chuť a cit pre svoju obľúbenú prácu. Sníva o tom, že by v dreve zachytil ešte unikátnu chynoriansku loptovú hru. Podľa hrdých Chynorancov sa nehrala nikde na Slovensku, ba na celom svete. Podobá sa trochu na bejzbal. Dve družstvá hrali proti sebe s drevenou loptičkou. Loptičku jeden vyhodil a druhý sa ju snažil čo najviac odraziť drevenou palicou - dzgálom. Medzitým ako loptička letela, musel hráč v poli prebehnúť trasu od cieľa k méte a späť. „Už som to mal premyslené. Vyrezal by som tak viacej postáv, jeden by bol napríklad skrčený, čakajúci, že sa mu podarí chytiť letiacu loptičku, ďalší by sa oháňal dzgálom.“
Autor: ab