le. Na tento okamih sa naozaj pripravoval, lebo jeho méta bola jasná – zápis do Guinessovej knihy rekordov.
Braňo je členom asociácie silných mužov na Slovensku a takéto kúsky stvára už asi osem rokov. Predtým to skúšal aj so súťažením v pretláčaní rukou. Jeho terajším hobby sú disciplíny ako napríklad ťahanie kamióna, dvíhanie klady nad hlavu alebo nosenie 150-kilových kufrov.
Bremená z neho urobili siláka
Pri svojej výške 192 cm a váhe asi 120 kilogramov patrí k špičke v rámci svojich silových disciplín. A to ešte tvrdí, že jeho váha nie je optimálna. „Ešte stále nie som taký ťažký, ako ostatní chalani. Majú aj 150 kilogramov. Som medzi nimi jeden z najľahších. Preto mi ani tak nejde disciplína dvíhanie klady nad hlavu, vo výsledkovej listine som asi v strede,“ priznáva sa. Na druhej strane človek, ktorý tvrdí, že najlepšie pre jeho svalovú hmotu by bolo jesť päťkrát denne mäso, je najsilnejším mužom Slovenska, a to je oficiálny fakt.
Dvakrát zvíťazil v súťaži o Najsilnejšieho muža SR. Prvenstvo mu neuniklo v roku 2003 a 2004, tento rok zaostal za vytúženým titulom o pol bodu. Keď sa uchádzal úspešne o titul po prvýkrát, musel zvládnuť ťahanie kamiónu, obracanie 300 a 450-kilových pneumatík, wiking press (obojručné nadvihovanie bremena nad hlavu), mŕtvy ťah (vyťahovanie bremena v stoji do čo najvyššej výšky), dvojkombináciu (nosenie bremena na pleciach a prenášanie klátu) a drepy s 250-kilogramovpu kladou na pleciach.
Tieto disciplíny poctivo cvičí v tréningovom stredisku asociácie v Trenčíne, inak chodí do bánovskej posilňovne asi štyrikrát týždenne. Každý usporiadateľ súťaže pre silných mužov si vyberie vlastné disciplíny, ktoré dopredu oznámi súťažiacim. Takto má Braňo na nácvik konkrétnej disciplíny asi dva týždne. Kamennú guľu si však vozí na súťaže vlastnú, lebo obtáčanie okolo krku je len exhibičnou disciplínou.
Exhibícia s polystyrénovou guľou?
„Začalo sa to tak, že sme mali vystupovať na súťaži a každý si mal vymyslieť aj nejaké exhibičné číslo. Manažér povedal, že ja budem ťahať kamión a kamarát zase točiť guľu. Na poslednú chvíľu to však vymenili a dali mi vedieť len týždeň dopredu. Musel som sa to teda rýchlo naučiť.“
Učenie prebiehalo na vlastnú päsť, vlastne Braňo nepozná nikoho, kto by sa venoval podobnej aktivite. Správnu techniku si musel nájsť sám. „Najprv som si guľu vyložil iba na plece a potom som špekuloval čo ďalej.“ Na prvom vystúpení sa mu podarilo urobiť sedem otočiek, minulý rok dokázal dokonca desať. V Pelhřimove, kde boli zabezpečené všetky podmienky na zápis do Guinessovej knihy, urobil deväť a osem mu skutočne zarátali.
Niekto by pri pohľade na Braňove kúsky mohol prepadnúť podozreniu, že veľká guľa je len polystyrénová, ale na presviedčanie je už zvyknutý. „Keď skončím exhibíciu, vždy si to môžu vyskúšať aj diváci. No, musím tam ešte hodinu čakať, lebo každý chce zdvíhať kamennú guľu, pomaly ju ani do kufra auta nemôžem zbaliť. Ľudia sú ako zbláznení. Niektorým sa už podarilo nadvihnúť guľu aj na nohy, jeden ju zdvihol aj na plece, ale otočky nedokázal nikto. Na to treba cvičiť.“ Braňo hovorí tiež, že keď raz skončí so súťažením, kamenná guľa sa využije tak či tak – aj keby mala byť len ozdobou v záhrade.
