Bol to veľký medzinárodný festival, vystupoval tam aj ruský súbor „Rodnije napevy“, s členmi ktorého sme bývali na jednom poschodí a mali sme s nimi aj nejaké spoločné vystúpenia. Dosť sme sa s nimi zblížili, dokonca sa tam jeden náš muzikant zaľúbil do Ruskyne, oženil sa s ňou a odsťahoval do Ruska. Na Slovensko chodil vždy keď mohol, no a pred rokom sem dotiahol celý súbor. Mali tu niekoľko koncertov, vystupovali v Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach a na oslavách, Trenčíne, Dubnici nad Váhom a na Jankovom vŕšku, kde sme s nimi vystupovali aj my. Pozvali sme ich k nám do Nadlíc, kde sme im privítali a pohostili ako sa patrí. Cítili sa u nás veľmi dobre, no a tam vznikli prvé úvahy o tom, že by sa mohla Nadličanka na oplátku predstaviť v Rusku,“ spomína kapelník dychovky Július Paulička na úplné začiatky ich cesty.
Nadličanke sa naozaj podarilo do Ruska dostať. Požiadali o finančný príspevok ministerstvo kultúry a na ich veľké prekvapenie bolo ich žiadosti vyhovené. Okrem ministerstva však pomohla aj obec, drobný sponzori a samozrejme všetci, ktorí sa chceli zájazdu zúčastniť. Keď prišlo pozvanie a víza, bolo treba zabezpečiť niektoré organizačné veci, dopravu, no a potom sa už plný autobus muzikantov s rodinnými príslušníkmi a priateľmi vybral na vyše 1800 kilometrovú trasu do ruského mesta Orel. Po vyčerpávajúcom 36- hodinovom trmácaní sa po neupravovaných ukrajinských cestách sa nakoniec v podvečerných hodinách dostali na miesto. Asi desať kilometrov pred vstupom do mesta ich však čakalo jedno prekvapenie. Hostitelia z orlovského súboru čakali aj napriek sedemhodinovému meškaniu na kraji diaľnice v krojoch, aby chlebom a soľou privítali svojich hostí zo Slovenska. Po milom privítaní sa presunuli do jedného z orlovských kultúrnych domov, v ktorom cvičí súbor Rodnije napevy, kde po slávnostnej večeri nasledoval kultúrny program. “Pripravili pre nás krásny program. Vystúpili tam tanečníci, spevácka skupina, harmonikári, dokonca aj ruská operná speváčka. Nakoniec sme aj my, hoci sme boli unavení, zahrali a zaspievali pár pesničiek. Všetko to prebiehalo v naozaj veľmi milej a srdečnej atmosfére. Do postele sme sa dostali až neskoro v noci. Ubytovali nás v internáte, ktorý patrí Univerzite kultúry a umenia. Sem sme sa chodili aj stravovať. Strava bola pestrá a ruská. Neboli sme zvyknutí na také jedlá, ale snažili sme vždy všetko pekne zjesť“, hovorí s úsmevom na tvári pán Paulička.
Každý deň mala Nadličanka zabezpečené jedno, niekedy aj niekoľko vystúpení po sebe v okolitých mestách. Keďže mestá a dediny sú v Rusku vzdialené od seba niekoľko desiatok kilometrov, po dvojhodinovom cestovaní bol najväčšou odmenou pre hudobníkov obrovský aplauz, ktorý nechýbal nikde, kde vystúpili.Ako nám povedal pán Paulička, ktorý moderoval vystúpenia, publikum sa veľmi dobre zabávalo a to aj vďaka tomu, že jeho posledné dotyky s ruským jazykom boli ešte na základnej škole, takže niektoré jeho vyjadrenia vyzneli naozaj humorne. Na vystúpení v meste Orel si v závere spolu s ruským súborom zahrali spoločne pieseň Tancuj, tancuj vykrúcaj, ktorú sa ruskí hudobníci naučili na poslednej návšteve Slovenska. Vyvrcholením zájazdu bolo posledné vystúpenie tesne pred odchodom domov v Orlovskom polesí, ktoré je vzdialené takmer 100 kilometrov od mesta Orel. Na veľkej lúke sa konal typický ruský jarmok, kde remeselníci z okolia predstavovali svoje výrobky. Popri tom sa na pódiu striedali hudobné, tanečné a spevácke súbory nielen z Ruska, ale aj Bieloruska, Ukrajiny. „ My sme boli akýmsi vyvrcholením tohto podujatia. Boli sme taká atrakcia, pretože máme úplne inú hudbu ako oni, iný štýl. Oni majú svoje ruské spevácke a inštrumentálne súbory, hrajú na balalajkach, harmonike, píšťalách. My s tými našimi trúbkami sme boli pre nich niečo ako pre nás černosi“, vysvetľuje pán Paulička. „Myslím si, že všetky naše vystúpenia sa ľuďom veľmi páčili. Všade sme mali veľké ovácie. My sme sa tiež cítili veľmi dobre, stretli sme mnoho príjemných a srdečných ľudí. Na tento zájazd budeme určite ešte všetci dlho spomínať. I keď sa sem už asi tak ľahko nedostaneme, sme veľmi radi, že sme mali možnosť vystúpiť aj v Rusku a mohli sme tak potešiť našou hudbou aj ľudí vzdialených od nás toľko kilometrov,“ dodáva na záver.
Autor: Martina DUŠOVÁ
