Článok pokračuje pod video reklamou
etože ide o ľudské životy. Rozhodli sme sa poodhaliť vám prácu tých, ktorí, keď vytočíte čísla 155 alebo 112, do minúty opúšťajú so sanitkou stanovisko v nemocnici, bez ohľadu na to, či je deň alebo noc, víkend, sviatok alebo bežný pracovný deň. Rozprávali sme sa s vedúcou lekárkou záchrannej služby v Nemocnici, n. o. v Topoľčanoch Helenou Žaťkovou, ktorá na tomto poste pracuje od roku 1991.
„V Topoľčanoch sú dve posádky – jedna s doktorom a jedna bez doktora, ďalšie stanice záchrannej služby sú v Prašiciach, vo Veľkých Ripňanoch a v Dolných Lefantovciach. Nepretržite je k dispozícii päť sanitiek. To znamená, že keď treba, ideme tam, kam nás vyšle operačné stredisko. Vtedy sa neberú do úvahy žiadne hranice okresov,“ hovorí Helena Žaťková. Počas praxe v záchrannej službe sa stretla s rôznymi prípadmi, no asi najviac ju mrzí zneužívanie záchranky. „Prípady zneužívania záchrannej služby sa stávajú veľmi často. Ľudia nemajú k dispozícii obvodného lekára, tak nás zavolajú. Pre nás nie je problém dostaviť sa, ale napísať recept, ktorý pacient potrebuje - recepty totiž nevypisujeme. Niektorí zavolajú na núdzové volanie s tým, že nemajú kredit, aby im niekto preto zavolal naspäť.“ Aj keď je pani Helena profesionálka, sú prípady, ktoré ňou aj za tie roky praxe v záchrannej službe vedia otriasť. „Smutná je každá tragická udalosť, hlavne keď ide o deti. Na to sa nedá zvyknúť a nemôžete to prejsť len tak. Ťažké úrazy, dopravné nehody, vážne zranenia – to sú veci, ktoré sa nedajú riešiť s úsmevom na tvári.“ Od začiatku roka až po osemnásty júlový neskorý večer, keď sme vkročili na ich teritórium, mala topoľčianska posádka 1 236 výjazdov k najrôznejším prípadom. „Záchranná služba je špecifická v tom, že sú v nej obsiahnuté všetky odbory – od pôrodníctva cez neurológiu, psychiatriu, traumatológiu, chirurgiu, gynekológiu, interné, až po starecký vek. Len lekár záchrannej služby môže byť koordinátorom prác napríklad pri hromadnej dopravnej nehode. Je dobre, že vzniklo toľko staníc záchrannej služby, len by tá práca mala zostať v rukách profesionálov – zdravotníckych pracovníkov, pretože sú aj prípady, keď tomu tak nie je. Záchranky vždy boli súčasťou civilnej obrany štátu a integrovaného záchranného systému. V súčasnosti sú za niektorými z nich skôr väčšie finančné skupiny.“
Ak záchranku privolajú k zranenému bezdomovcovi, ktorý je pod vplyvom alkoholu, lekárka si nemôže dovoliť neošetriť ho. „Aj takýchto ľudí musíme ošetriť, pretože nemôžeme vylúčiť vnútrolebečné poranenie. Keď by sme to zanedbali a ten človek by zomrel, sme prví v novinách... Iné je, keď nás privolajú k niekomu, kto nemá zranenia a je iba pod vplyvom alkoholu. Najmä počas zimy je to na bežnom poriadku. Do nemocnice ho nemôžeme vziať, pretože nepotrebuje ošetriť. Záchytné stanice nie sú, tak čo s ním? Do nemocnice vozíme iba ťažko intoxikované prípady, kde hrozí otrava alkoholom. Veľakrát medzi nimi bývajú aj mladí ľudia – dokonca deti. Veková hranica alarmujúco klesá – najmladší, ktorého sme priviezli intoxikovaného, mal 14 rokov a našli sme ho hlavou v umývadle na autobusovej stanici.“
Vedúca lekárka nám prezradila, že majú vynikajúcu spoluprácu s topoľčianskymi hasičmi i policajtmi. „Opakovane sme využili služby polície, keď hrozilo, že by sa nám mohlo niečo stať, lebo chodíme ku kriminálnym činom, k prípadom, keď ide o psychiatrických pacientov s afektom, a aby sme sa k nim mohli priblížiť, musia ich policajti najskôr spacifikovať. Hasičov zasa žiadame o pomoc pri transportoch imobilných pacientov napríklad v činžiakoch bez výťahov. Prídu ako fyzická sila a pomáhajú nám s nosidlami. Ešte sa nestalo, že by odmietli pomôcť.“
Keďže záchranárska práca je prevažne práca s ľuďmi, zaujímalo nás, aké má pani Žaťková skúsenosti a či sa jej niekto za pomoc i poďakuje. „Stretávame sa aj s agresivitou, aroganciou a dokonca i s vulgarizmami a je to veľmi nepríjemné. No na druhej strane sú i takí, ktorí sa poďakujú. Mám dokonca odloženého papierového macíka, ktorého mi dal malý chlapček z Krnče, keď si jeho otec pri čistení akvária rozrezal veľké cievy na nohe. No poďakovanie pre konkrétny personál na záchrannej službe – s tým som sa ešte nestretla. Možno je to tým, že tí ľudia sú vystresovaní, v bezvedomí a veľa si z nášho zásahu nepamätajú,“ dodáva Helena Žaťková.
