Rozhodca Branislav Píšťanský: Okamžite som pískal ligu

lige na poste čiarového rozhodcu. Bližšie o rozhodovaní a vzťahoch medzi hokejistami a rozhodcami nám porozprával v nasledujúcich riadkoch.
Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa stal rozhodcom?
Počas štúdia na vysokej škole som ukončil svoju aktívnu hokejovú činnosť. Ako hokejista som pôsobil v Topoľčanoch a posledný rok som odohral v Trnave. Po ročnej prestávke ma to však stále viedlo k hokeju. Po rozhovore so svojím strýkom Jozefom Vráblom - medzinárodným rozhodcom som sa rozhodol, že aj ja skúsim rozhodcovskú dráhu. Na základe tohto som sa prihlásil na nábor nových rozhodcov. Urobil som si licenciu na rozhodovanie. Na základe výsledkov previerok prví piati najlepší nováčikovia dostali hneď šancu rozhodovať ligu. Skončil som na treťom mieste a okamžite som mohol rozhodovať zápasy v lige.
Spomínaš si po desiatich rokoch na svoje prvé začiatky v rozhodovaní?
Moje začiatky boli ťažké a zábavné zároveň. Môj prvý zápas bol na prievidzskom štadióne v súťaži Extraligy dorastu. Pripadalo mi to, ako keď neplavca hodia do hlbokej vody. Našťastie som tam bol s kolegami, ktorí už mali niečo odpískané, a tí mi veľmi pomohli. Na tomto zápase sa hneď stala aj prvá kuriózna situácia. Zápas prebiehal v pohodovom tempe, akurát moje pískanie nebolo vôbec počuť. V tej dobe sme na dresoch ešte nemali menovky. Pozabudol som odpískať ofsajd a z hľadiska sa ozvalo: „Píšťanský, pískaj to!“ Zostal som veľmi prekvapený, odkiaľ poznali moje meno. Toto bol môj vstup do rozhodovania. Druhý zápas bol už lepší a postupne som sa zlepšoval.
Odpískal si množstvo zápasov. Máš niektoré zápasy zapísané v pamäti tak, že na ne tak ľahko nezabudneš?
Prevažne sú to exhibičné zápasy. Rozhodoval som dva zápasy v Topoľčanoch, keď tu hral Miro Šatan, Ľubo Višňovský, Rado Hecl s kolegami z NHL. Nezabudnem ani na turnaj, kde hrali Old Boys – legendy svetového hokeja – Tarasov, Fetisov, Makarov, ... . Dostal som česť pískať tento turnaj v Piešťanoch.
V niektorých zápasoch to často „zaiskrí“ medzi hráčmi. Dostal si sa už aj do takejto situácie?
Všetko záleží od priebehu zápasu. Najhoršie bolo len pri mojich začiatkoch. Často som vtedy pískaval zápasy v II. lige seniorov, ktoré tiež nepatria k ľahším zápasom.
Ako vyzerá tvoja príprava na zápas? Určite musíš individuálne trénovať, aby si po celý zápas zvládol byť na ľade...
U rozhodcov je to podobné ako u hráčov. Vždy pred zápasom si dám strečing. Rozcvičím sa v kabíne pre rozhodcov a pred zápasom sa rozkorčuľujem. Ešte doma si pozriem tabuľkové postavenie súperov.
Momentálne je hokejová prestávka. Hokejisti naberajú silu na nový ročník. Ako je to s rozhodcami?
V súčasnosti sa pripravujem na rozhodcovské previerky, ktoré sa uskutočnia v auguste. Každý deň si chodievam zabehať pätnásťminútovku, pretože na previerkach máme Cooperov test – beh na dvanásť minút. Podrobnejšie študujem aj pravidlá slovenského hokeja. Od 1. augusta vykorčuľujem na ľad.
Počas zápasu často na rozhodcov pokrikujú „tiežfanúšikovia.“ Ako to vnímaš na ľade?
Pokiaľ je štadión zaplnený, tak si to nevšímam. Proste to ide jedným uchom dnu a druhým von. Na prázdnom štadióne je to počuť zreteľnejšie a dosť ma to ruší. Vtedy to riešime vyvedením diváka za pomoci usporiadateľskej služby von zo štadióna.
Hokejistom práve končia dovolenky. Ako sú na tom rozhodcovia? Bol si už niekde na dovolenke?
Chodím pravidelne na dovolenku. Tento rok som ešte nebol, ale chystám sa v auguste. Každý rok chodím pri more a tam načerpávam silu na nový ročník.
Pobehal si po viacerých štadiónoch na Slovensku. Ktoré sa ti páčili a v ktorých si sa necítil dobre?
Medzi obľúbené štadióny určite patria tie extraligové – Slovan Bratislava, Trenčín. Nepáčia sa mi však zimné štadióny v Dubnici, P.Bystrici, B.Bystrici, ani v Trebišove to nebolo práve najlepšie.
Tento rok si rozhodoval aj zápasy o konečné umiestnenie v prvej lige. Ktorý zápas ťa najviac zaujal?
Tento rok ma skôr zaujali zápasy o postup do prvej ligy seniorov. Nové Zámky a Ružinov predvádzali výborné výkony v záverečných bojov o prvú ligu. Prekvapila ma aj divácka kulisa na týchto štadiónoch.
Topoľčany majú hráčov aj v iných prvoligových kluboch. Stretávaš sa s nimi pred zápasmi?
Občas sa stretávame a prehodíme medzi sebou pár slov. Niektorí sú aj radi, že im prišli pískať práve „Žochári.“ V podstate som aj rád, keď rozhodujem zápas, v ktorom hrá Topoľčanec, ale platí pre neho rovnaký meter ako pre všetkých.
Stali sa ti na zápasoch aj úsmevné príhody?
Prvý sa mi stal na zápase juniorky v Trenčíne v poslednej tretine. Po príchode zo šatní som si zabudol píšťalku vo vrecku nohavíc. Počas poslednej časti som musel zapískať ofsajd a naraz som zistil, že nemám čím. Posunkami som sa snažil upozorniť kolegu, no ten ma nepochopil a pokračovalo sa v hre. Druhá príhoda sa mi stala v Topoľčanoch. Rozhodoval som prípravný zápas Topoľčian s maďarským družstvom Dunajváros. Pri vstupe na ľad som okamžite spadol a následne som zistil, že som si zabudol chrániče nožov na korčuliach. To sa však už celý štadión na mne zabával.
Na záver prajeme Braňovi ešte veľa správnych rozhodnutí v zápasoch a hlavne pevné nervy, ktoré rozhodca neraz potrebuje.