oľčany a snaží sa dosiahnuť predĺženie nájomnej zmluvy. To podľa jej slov vzhľadom na dlh vo výške 23 500 korún o predĺžení nechce počuť.
Rodina bez otca
„V byte bývame tri roky a nasťahovali sme sa tam ako šesťčlenná rodina. Medzitým od nás odišiel manžel a syn sa osamostatnil. Jedna z mojich dcér je diabetička a najmladšia - jedenásťročná - má vážnu osteoporózu a jej zdravotný stav si vyžaduje taký bytový štandard, aby som jej mohla zabezpečiť adekvátnu starostlivosť. Mám na mysli hygienickú starostlivosť, bezbariérový prístup, častú návštevu lekárov, školskú dochádzku v blízkosti bytu, ako aj varenie bezlepkovej stravy. Nedokážem si predstaviť, čo sa stane, keď budeme musieť odísť niekde na perifériu mesta. Ako by sme to všetko v takej situácii zvládli?“ pýta sa Helena.
Ťažká situácia
Helena sa obáva, že príde o strechu nad hlavou. Snaží sa dosiahnuť predĺženie nájomnej zmluvy, no vzhľadom na dlh vo výške 23 500 korún vraj Mesto o predĺžení nechce počuť. „V marci tohto roka som uhradila z dlhovanej sumy čiastku 11 000 korún. K dnešnému dňu teda dlhujem na nájomnom sumu približne 14-tisíc korún a tú som ochotná uhradiť ihneď. Som si plne vedomá, že vzhľadom na moje finančné problémy v minulosti nevzbudzujem dôveru, ale zdôrazňujem, že dlžoba nebola spôsobená tým, že by som žila záhaľčivým životom. Problémy nastali tým, že žijem sama s dvoma nezaopatrenými deťmi. Poberala som mesačne príspevok v hmotnej núdzi 3 800 korún, manžel mi na deti neprispieval a ja som musela platiť dcére pobyty v nemocnici, lieky a na nájomné mi už nevystalo. V súčasnosti mám vybavený príspevok na opatrovanie vážne chorej dcéry a som finančne schopná platiť nájomné,“ vysvetľuje situáciu pani Helena.
Čakajú na rozhodnutie
súdu
Prípad pani Heleny sa ocitol na prvostupňovom súde, na základe jeho rozhodnutia musí Mesto v prípade vysťahovania nájsť rodine pani Heleny primeranú náhradu bývania. „Mesto nám ponúka náhradu – jednoizbový byt. Lenže ako sa tam máme všetci zmestiť? Dcéra potrebuje bezbariérový sprchový kút. Jediné, čo k tomu potrebujeme, je platná nájomná zmluva, ktorú, žiaľ, nemáme. Naozaj si neviem predstaviť, čo bude, keď odtiaľto budeme musieť odísť,“ zúfa si pani Helena, s ktorou sme sa stretli v Centre sociálnej prevencie v Topoľčanoch, kam si prišla po radu. „Z nášho hľadiska sme bezmocní. Síce sme sa boli na mestskom úrade prihovoriť za pani Helenu, ale v tomto prípade nemáme kompetencie na to, aby sme mohli do záležitosti s vysťahovaním zasiahnuť,“ povedala nám Beáta Hlohovská zo spomínaného centra.
Vyjadrenie Mesta
Prípad pani Heleny je na Mestskom úrade v Topoľčanoch – odbore starostlivosti o občanov, podnikateľských činností, regionálneho rozvoja a školstva veľmi dobre známy, čo nám potvrdila vedúca odboru Eva Jančeková. „Problémom spomínanej rodiny sa Mesto zaoberá v poslednej dobe opakovane. Rodina najskôr obývala 3-izbový mestský nájomný byt I. kategórie na Bernolákovej ulici v Topoľčanoch, avšak z dôvodu vysokého dlhu im 31. decembra 2003 skončila nájomná zmluva. Komisia sociálna a bytová pridelila rodine náhradný 2-izbový byt II. kategórie na Krušovskej ulici. Informovali sme pani Helenu, že ak uhradí polovicu dlhu na nájomnom a na druhú polovicu spíše splátkový kalendár u správcu mestských bytov, Mesto s ňou obnoví nájomnú zmluvu k 3-izbovému bytu na Bernolákovej ulici. Keďže si tieto potrebné povinnosti nesplnila, nájomná zmluva k 3-izbovému bytu nebola obnovená a pani Helena sa musela presťahovať do 2-izbového bytu na Krušovskej ulici. Postupne začal vznikať dlh na nájomnom i v náhradnom byte na Krušovskej ulici. Po predchádzajúcich skúsenostiach môžeme povedať, že pani Helena sa v platení nájomného neosvedčila ako spoľahlivý a zodpovedný partner, preto sa Mesto rozhodlo nájomnú zmluvu s ňou nepredĺžiť a počkať na rozhodnutie súdu. Snažili sme sa jej pomôcť – ponúkali sme jej prácu opatrovateľky a každoročne jej mesto poskytuje jednorazovú sociálnu výpomoc v sume 1 až 2-tisíc korún. Mesto zo svojho rozpočtu uhradilo správcovi mestských bytov dlh na nájomnom, ktorý rodina pani Heleny zanechala na 3-izbovom byte na Bernolákovej ulici pri vyrovnávaní pohľadávok v roku 2005. Ponuka jednoizbového bytu zatiaľ nie je oficiálna a ani aktuálna, pretože komisia čaká na rozsudok odvolacieho súdu. Podľa informácie správcu mestských bytov odvolacie konanie prebehlo, ale rozsudok im ešte doručený nebol. Čo nám súd nariadi, to dodržíme, takže vyriešenie tohto prípadu sa nachádza v nedoručenom súdnom rozhodnutí. Pani Helena nie je jediná, ktorá sa ocitla v nepriaznivej životnej situácii. Sú aj prípady rodín, ktoré sa aj napriek dlhom pozviechali bez toho, aby vinili všetkých okolo seba,“ povedala Eva Jančeková. Mestský úrad má 1,6 milióna korún pohľadávok na nájomnom. Prípady dlhujúcich nájomníkov sú špecifické od prípadu k prípadu a Mesto sa snaží každú rodinu riešiť individuálne.
Osud malej Margitky
Margitka z Topoľčian má jedenásť rokov a diagnózu, s ktorou sa zrejme už nerozlúči – osteoporózu (rednutie kostí). „Dcére zistili toto ochorenie až minulý rok, no už sedem rokov s ňou chodím po vyšetreniach. Bývala často v nemocnici, mala problémy s močovými cestami, sťažovala sa na bolesti hlavičky, z ničoho nič je vystúpila horúčka, zvracala krv. Sedem dlhých rokov lekári nevedeli, čo jej je, až v marci minulého roka sa zobudila vykrútená do jednej strany. Topoľčianski lekári zistili, že má zlomené dva stavce a previezli ju do Bratislavy. Až tam určili záverečnú diagnózu – osteoporózu - s tým, že namiesto dvoch zlomených stavcov jej napočítali deväť a dva rozbité na prach. Vraj takú ťažkú osteoporózu u dieťaťa ešte nevideli, hovorí mama malej Margitky – pani Helena.
Teraz musí Margitka nosiť neustále korzet. „Nemôžem ju nechať bez dozoru. Je odkázaná na moju starostlivosť, nemôžem odísť do práce a nechať ju samu, pretože ju musím kŕmiť, umývať. Na prevoz používame kočík a máme doma i polohovateľnú posteľ. Už iba ten bezbariérový prístup nám chýba. Margitka má kvôli osteoporóze naordinovanú bezlepkovú diétu. V Bratislave jej dali priamo do kostí liek, ktorý jej pomohol a dokonca začala i trochu chodiť. Lekári nedávajú nádej, že sa z toho úplne dostane, ale vraj v dospelosti sa choroba môže upraviť,“ dodáva Margitkina mama.
Dievčatko si sem-tam i poplače. Najmä vo chvíľach, keď sa nemôže ísť hrať von s kamarátkami. Ani do školy nechodí – má individuálne štúdium. Margitka zrejme nikdy nebude zdravá, no aj napriek tomu sa dokáže tešiť zo života – asi ako každé dieťa v jej veku.
