Článok pokračuje pod video reklamou
„Moje prvé dotyky s výtvarným umením sa viažu na obdobie, keď som mal 18 – 19 rokov. Vrátil som sa z učilištia v Trenčíne do rodných Chynorian, a tu som sa stretol s charizmatickým človekom Jozefom Bezákom - Petríkom, ktorý maľoval ako samouk insitné umenie. Spriatelili sme sa a postupne ma pritiahol k maľovaniu. Najskôr to boli tie pokusy, keď človek viac trhá ako maľuje, pretože je so svojou prácou nespokojný. Pomaly som sa s ním zblížil a začali sme čoraz častejšie chodiť maľovať von do prírody,“ spomína na svoje začiatky Jozef Košík.
I keď maľovanie pána Košíka uchvátilo, jeho pokusy dostať sa na VŠVU v Bratislave nevyšli. K umeniu ako takému však zostal blízko. Po prijatí na FF UK v Bratislave vyštudoval odbor kunsthistória – teória kultúry. Počas školy mohol prestúpiť na VŠVU. Pre vtedy už ženatého študenta bola predstava ďalšieho šesťročného štúdia nereálna. „Počas štúdia na vysokej škole som maľovanie zanedbával. Po skončení štúdia som pracoval v Okresnom osvetovom stredisku v Topoľčanoch, kde som robil metodika pre výtvarné umenie, ale za stojan som si sadal len sporadicky,“ konštatuje Jozef Košík. Po odchode z tohto pracoviska pracoval aj vo vzduchotechnike a po revolúcii vyhral konkurz na miesto riaditeľa Okresnej knižnice v Topoľčanoch. V tomto období už pán Košík začína vážne koketovať s maľovaním. „Opäť som si našiel cestu k Jozefovi Bezákovi, odišiel som z Okresnej knižnice a v tom istom čase sa u mňa prejavila zákerná choroba. Zašlo to až tak ďaleko, že som zostal doma. Od roku 1994 som sadal za stojan pravidelne, maľoval som od rána do večera. Pokiaľ bola inšpirácia,“ dodáva.
Odkedy je Jozef Košík na invalidnom dôchodku, maľovaniu venuje takmer celý svoj čas. Túto činnosť považuje za neoddeliteľnú súčasť svojho života, bez ktorej si ho ani nevie predstaviť. O tom, že roky za maliarskym stojanom neboli len premrhaným časom, svedčí aj to, že tento rok ho prijali do Združenia výtvarníkov západného Slovenska.
Očarila ho krajina
Hlavne v začiatkoch svojej výtvarnej tvorby boli nosným pilierom jeho malieb krajina a zátišie. A práve tieto prvotiny sú pánovi Košíkovi srdcu najbližšie. Jeho rodné Chynorany a ich okolie poskytuje maliarovi veľa možností a tém na nové maľby. „Dostal som ponuky ísť maľovať na rôzne miesta. Doposiaľ mám inšpiráciu v mojom okolí, bohato mi to vystačí na niekoľko rokov dopredu, možno až do smrti,“ hovorí s úsmevom pán Košík. Posledné tri-štyri roky sa venuje aj maľovaniu portrétov, čo považuje za určitý vrchol v živote každého výtvarníka. „Pri tvorbe portrétov rozhoduje nielen technika, ale aj psychika umelca. Musí tam byť určitý kontakt. Na portréty si vyberám väčšinou ľudí, ktorých poznám, ale si ich aj pamätám. Dá sa spraviť portrét na základe dvoch-troch sedení, ale tam je už vidieť, že to nie je do hĺbky, povahy človeka a len sa to kĺže po povrchu. Jednoducho tomu chýba určité duševno,“ objasňuje pán Košík. „Teraz sa vraciam k témam antiky. Dáva mi veľké množstvo tém, ktoré sa dajú spracovať. Aj keď boli už mnohokrát predtým spracované, posunom času, vývojom ľudského myslenia sa človek na ne inak pozerá. Treba v tom len žiť,“ dodáva.
Portréty s dušou
Jozef Košík by asi ťažko spočítal, koľko obrazov v živote namaľoval. Ako sám hovorí, niečo podaroval, niečo predal a niečo sa roztratilo ani nevie ako. Sú však aj obrazy, ku ktorým má predsa len určitý citový vzťah. „Najmilšie sú mi asi tie moje prvotiny, zátišia a krajiny. Ale aj niektoré obrazy starých častí Chynorian, ktoré sú ako maľovaná kronika, alebo niektoré humná, stodoly, dvory, ulice. Tieto sa snažím nechať si pre seba,“ hovorí skromne pán Košík.
Okrem maľovania obrazov sa pán Košík venoval aj výrobe keramiky. Musel s ňou však prestať, pretože nemal vlastnú keramickú pec a neustále musel využívať túto možnosť u iných. Každopádne sa však chce k jej tvorbe vrátiť. „Láka ma trojrozmerný obraz. U syna v záhrade si plánujem postaviť svoju vlastnú keramickú pec,“ rozpráva o svojich plánoch.
Diela Jozefa Košíka mohli vidieť návštevníci výstav nielen na celom Slovensku, ale aj v zahraničí. „Moje diela boli vystavené v priebehu tých rokov už na mnohých výtvarných výstav ách v rámci celého Slovenska. Jednu som mal aj v chorvátskej Rijeke, a niektoré moje obrazy sa dostali aj do Austrálie a Ameriky. Výstavy sú rôzne. Skupinové, ale aj sólové. Sólové sú zvyčajne zamerané tematicky. „Moja súčasná výstava, ktorá je inštalovaná v Hornonitrianskom osvetovom stredisku v Prievidzi, nesie názov Krajina a portrét. Je inštalovaná pri príležitosti mojich 55. narodenín. Nejaké obrazy mám aj na výstave Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska v Trnave. Pre každého umelca je to určite vrchol, keď sa môže prezentovať na profesionálnej výstave. Každý umelec rád ukazuje svoje výtvory na obdiv. Neverím tým, ktorí tvrdia, že im o to nejde,“ zdôrazňuje pán Košík.
Pre všetkých milovníkov výtvarného umenia z Topoľčian, ale aj okolia, pripravuje Jozef Košík 15. augusta vernisáž výstavy svojich obrazov v Tribečskom osvetovom stredisku v Topoľčanoch.
