Alena Heribanová v detstve permanentne vyvádzala

smiechu, nezbedníctva, ale aj prázdninových lások.
Čo si predstavíte pod slovíčkom „prázdniny“?
Ôsmy div sveta. (úsmev)
Kde všade ste ako dieťa prázdninovali a s kým?
Ako dieťa u babičky pri Piešťanoch a dva dni s prestávkou aj u strýka v Korytnických kúpeľoch. Bolo to vtedy, keď sme z Košíc, kde sme bývali, cestovali Wartburgom asi tak 50 km rýchlosťou do Piešťan. V Tatrách sme pri ceste na lúke rozložili deku, mama vytiahla vyprážané kurča, čerešnovú bublaninu, naliala z termosky čaj a piknikovali sme. Vtedy ešte neexistovali motoresty, a tak mal celý náš výlet k babke tú správnu romantiku.
Čo iné mestá, štáty...
S rodičmi sme chodili stanovať k Balatonu, na mesiac som cestovávala do NDR ku kamarátke Sabine a tá potom na Slovensko k nám. Neskôr, keď som ako gymnazistka v Trenčíne tancovala v súbore Trenčan, sme vždy vyrazili na letné festivaly do Francúzska, Belgicka...
V detstve každý z nás povyvádzal kadejaké „kúsky“. Zadarilo sa aj vám?
Permanentne som niečo vyvádzala. Raz počas letnej búrky sa roztrhlo elektrické vedenie a drôt spadol do veľkej mláky plnej žiab. Tie úbohé mŕtvolky - bolo ich niekoľko desiatok - som na druhý deň pochovávala do čerstvo pokoseného trávnika u babky. Ten bol dedkovou pýchou a ja som ho celý rozryla a nastavala malé krížiky na žabie hroby. Záhradka sa premenila na jeden veľký žabí cintorín. Pamätám si na to zúfalstvo starých rodičov a môj veľký žiaľ.
Čo prázdinové lásky? Boli nejaké?
Väčšinou bývali také festivalové. Po vystúpení sme vždy chodievali na diskotéky, spoločné večierky s inými súbormi a zoznamovali sme sa s Angličanmi, Holanďanmi, Španielmi. Trénovali sme angličtinu, nemčinu a možno aj preto dochádzalo k rýchlej neverbálnej komunikácii - to je iba na skok od lásky.
Chceli by ste sa aspoň na jeden deň vrátiť do detských čias? Ak áno, akú situáciu z detstva by ste si ešte raz chceli zopakovať?
Jeden festival v Grécku - na ostrove Lefkas a jeden západ slnka na pláži. Dodnes si naň spomínam, keď chcem na chvíľu vypadnúť z reality.
Čo vaše deti - kde všade ste ich vzali na prázdniny?
Aj napriek tomu, že Tamara má 21 a Barbara 16 rokov, ešte stále chcú s nami cestovať na dovolenky. Od malička sme spájali príjemné s užitočným. Na dovolenkách sme leňošili pri mori, ale aj liezli po skalách, hradoch a akropolách a veľa športovali. Pochodili sme Slovensko, Chorvátsko, Grécko, Tunis, Egypt a všade bolo fantasticky.
Máte aj s nimi nejaký zaujímavý zážitok, vtipnú spomienku?
Pri Červenom mori v Egypte všetci „šnorchlujú“, pozorujú koraly, ryby. Raz sa tam Tamarka vynorila z vody s niečím obrovským v rukách. Vyzeralo to ako fialové plastové vrecko naplnené vodou. Keď prišla bližšie, skoro sme skolabovali. Víťazoslávne nám prišla ukázať svoj úlovok - obrovskú medúzu, ktorá ju akoby zázrakom vôbec nepálila. Keď sme ju poobdivovali, odniesla ju v náručí späť do vody.
Ako si predstavujete dokonalý oddych? Ako relaxujete?
Tento rok mám už za sebou mesačný trek v Nepále. Takže momentálne vychutnávam čaro domova. Motám sa v záhradke, sadím, polievam, pečiem, varím. Čítam, píšem, bicyklujem sa.
Údajne milujete sladkosti. Aspoň mne sa s prázdninami spája aj konzumácia abnormálneho množstva zmrzliny. Ste na tom podobne? Akú zmrzlinu máte najradšej?
Som v tom až po uši. Zmrzlinu konzumujem celoročne. V lete sa spotreba desivo zvýši – najmä čokoládovej a straccatelly.
Kedy sa cítite šťastná? Čo vás vie najviac potešiť a čo zarmútiť?
Teší ma, že je tu leto, dlhšie môžem spávať, budem spolu s rodinou, že krásne upravili Železnú studienku. A je mi smutno z odchodu môjho televízneho kolegu a zopár ľudí, ktorí sa navždy stratili zo života.
Takže aj vy patríte k tým, ktorí si želajú, aby leto trvalo celý rok?
Nuž, keby nám to júl a august nepokazili, mohli sme mať celkom vydarenú zimu - to sa hovorí o lete tento rok. Ale pravda je, že si tu leta veľmi neužijeme. Takže v máji nech prší, aby bol v stodole raj, ale od júna do septembra by mohlo byť slnečno a pekne, aby sme mohli mať aj na Slovensku skutočný slovenský raj.
Najkrajší prázdninový zážitok?
Najkrajší asi nemám, ale k tým, na ktoré nezabudnem, patrili splavy na rieke Hron. Boli sme vysokoškoláci, výborná partia a tá úžasná atmosféra pomalej rieky, večerná stanovačka, gitara, ohník - to je kus mojej mladosti.