obe sa postavila statočne zoči-voči. S veľkou dávkou optimizmu a silnej viery v uzdravenie, v ktorej ju podporovala aj rodina a priatelia, sa jej nakoniec podarilo tento boj vyhrať.
O svojej chorobe sa Lucia dozvedela v septembri 2004. Práve mala nastúpiť do tretieho ročníka na vysokej škole v Nitre, keď si nahmatala na pravej strane krku hrčku. „Spočiatku to vyzeralo, že mám len stafylokoka. Vyšetrenia na hematológii ukázali, že nemám leukémiu, čo ma potešilo. Lenže ďalšie testy naznačili, že na lymfatických uzlinách niečo je a musí sa to vybrať. Do týždňa som podstúpila operáciu, kde mi odobrali vzorku. Výsledok som sa dozvedela deň pred zápisom,“ spomína Lucia na prvé správy o svojej chorobe. Diagnóza bola neúprosná – Non-Hodgkinov lymfóm, ľudovo povedané – rakovina lymfatických uzlín. Mladá žena nemala žiadne príznaky tejto choroby, nebola unavená, nevypadávali jej vlasy, ani ju nič nebolelo. Ortieľ lekárky bol preto šokujúci. Nie však pre samotnú Luciu, ale skôr pre jej rodičov. „Mamina preplakala dva týždne. Ja som si povedala, že sa nič nedeje. Kým som nevedela, čo to presne je za chorobu a aká bude liečba, nezamýšľala som sa nad ňou. Brala som to tak, ako keby som mala chrípku,“ hovorí s úsmevom Lucia. Svojím postojom šokovala nielen svojich blízkych, ale aj celé okolie. „Vysvetlili mi, o akú chorobu ide a čo bude nasledovať. Povedali mi, že choroba je na konci druhého a v začiatku tretieho štádia. Ale koľko tých štádií je, som sa radšej nespýtala. Dôležitý je optimizmus. Podľa mňa je to 50 percent šance na uzdravenie,“ dodáva vždy vysmiata Lucia.
Nasledovala návšteva Národného onkologického ústavu v Bratislave, kde absolvovala potrebné vyšetrenia. Podstúpila 12 chemoterapií a 17 ožiarov. „Choroba sa objavila aj v bruchu. Mala som šťastie v nešťastí, pretože nebyť hrčky na krku, na bruchu by sa dal lymfóm ťažko nahmatať. Najhoršie to bolo po prvej chemoterapii a po lumbálke – odobratí miechovej tekutiny. Bývalo mi spočiatku zle, ale potom sa to pomocou liekov upravilo.“
Je to len na nás
Celý priebeh liečby zvládala Lucia bez problémov. Vedľajšie príznaky liečby sa prejavovali len minimálne. Okrem trasenia rúk a stŕpnutých končekov prstov sa žiadne komplikácie neobjavili. „Po druhej, tretej chemoterapii mi vypadli vlasy. Vedela som, že sa to môže stať, ale keď som si na hlave objavila prvé lysiny, bol to šok. Aj som si veru poplakala,“ priznáva. Takých chvíľ však nebolo veľa. „Bola ešte jedna situácia, ktorá ma trochu zaskočila. Maminina kolegyňa, ktorá tiež prekonala rakovinu, mi povedala, že v tom budem sama. Nevedela som, čo tým presne myslí, ale neskôr som pochopila. To trápenie a bolesť si musíte prežiť sami. Ale dá sa to zvládnuť. Keď som videla v nemocnici horšie prípady ako som ja, bola som rada, že som na tom „len“ takto,“ vyznáva sa Lucia.
Takmer tri mesiace nechodila von. Prerušila na jeden semester aj štúdium na vysokej škole. „Mala som individuálne štúdium a potom som robila dva semestre naraz. Pred poslednou chemoterapiou som bola dokonca na dvoch skúškach. Moje dobré kamarátky Saška a Maja ma chodili navštevovať, podporovali ma. Celá moja rodina, priatelia, známi, môj priateľ Martin - všetci boli úplne úžasní. Správali sa ku mne úplne normálne a som im všetkým za to veľmi vďačná. Ale vďačná som, samozrejme, aj lekárom za ich ľudský prístup. Všetko mi starostlivo vysvetlili, vždy som vedela, do čoho idem. Ja som vždy vyzvedala, všetko som chcela vedieť, aj keď mi brali kostnú dreň, chcela som ju vidieť,“ smeje sa Lucia.
Kým dýcham, dúfam
Dnes má už najhoršie za sebou. „Po chemoterapiách a ožarovaniach som bola na testoch, ktoré ukázali, že rakovina je preč. Bola to výborná správa. Musím chodiť každé tri mesiace na kontroly, ale zatiaľ je to všetko v poriadku. Viem, že choroba sa môže vrátiť, ale dávam si pozor a verím, že sa to nestane,“ nepripúšťa si túto možnosť Lucia. Na obdobie, keď musela zápasiť s chorobou, sa pozerá ako na bežnú súčasť života. „Vedela som, že ak má mať niekto v rodine rakovinu, budem najvhodnejší kandidát. Ale je to za mnou. Zvládla som to. Z toho obdobia nemám žiadne fotky. Nechcem mať takú pamiatku,“ zdôrazňuje. Aj keď sa hovorí, že choroba človeka môže zmeniť, Lucia žiadnu radikálnu zmenu nepociťuje. „Zdravie väčšinou berieme ako samozrejmosť. Ale tak to nie je, treba byť zaň vďačný. Možno som sa stala trochu cynickejšou. V tom zmysle, že keď sa povie rakovina, človek to nesmie vzdať. Dnes sú nové možnosti liečby, nové lieky. Treba bojovať a nevzdávať to, pretože nádej zomiera posledná...“
