V partii ôsmich dobrodruhov sa nachádzal aj Marek Sivák z Kovariec (na snímke druhý zľava), takže zážitky z cestovania máme sprostredkované z prvej ruky. „Sme partia ľudí, ktorá má spoločnú vášeň – cestovanie a motorky. Túto cestu sme plánovali už od zimy, pretože bolo potrebné vybaviť víza. Trasa viedla zo Slovenska cez Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko na Ukrajinu. V ukrajinskom prístave sme sa prepravili trajektom do Gruzínska. Odtiaľ sme prešli do Arménska. Pôvodný plán bol prejsť z Arménska do Azerbajdžanu, no vzhľadom na konflikty, ktoré tieto krajiny medzi sebou majú nás, nepustili cez hranice, tak sme sa museli vrátiť do Gruzínska, prejsť Kaukazom až do Azerbajdžanu. Tam sme pokračovali popri pobreží Kaspického mora až k iránskym hraniciam. V Iráne sme skončili 600 km od hlavného mesta Teheránu. Naspäť sme išli cez Kurdistan a Turecko,“ hovorí Marek.
Všetky krajiny, ktorými prechádzali, majú vraj veľmi peknú prírodu. „Stále sme sa pohybovali v nadmorských výškach od 1 000 do 2 500 m n/m. Prešli sme rôznymi typmi klímy – od vyprahnutých púští až po oázy s palmami. Prechádzali sme dedinami, kde niekoľko rokov nevideli žiadnych cudzincov, a dokonca sme sa dostali aj do takej, kde cudzinci ešte vôbec nevkročili. Boli sme pre nich veľkou raritou a všetci sa s nami fotografovali.“
Benzín za tri koruny
Najťažšie na všetkom bolo vybaviť víza. „Víza sú drahé a dlho sa na ne čaká. Na Slovensku sme nevybavili skoro žiadne, až vo Viedni a v Budapešti a museli sme si ísť po ne osobne. Ešte dva dni pred cestou sme nevedeli, či dostaneme arménske víza, ale podarilo sa. Colníci boli rôzni – niektorí nerobili vôbec žiadne problémy, dokonca nás i pohostili, no boli i takí, ktorí nám dali pocítiť, že sme cudzí. Najhorší boli medzi Moldavskom a Ukrajinou – v Prinestersku. Nebolo ničím výnimočným, že keď sme chceli ísť ďalej, museli sme zaplatiť. Na úplatky sme preto minuli asi toľko, čo na stravu či ubytovanie,“ konštatuje Marek. „Na druhej strane v Iráne bol veľmi lacný benzín, keďže ide o krajinu s bohatými zásobami ropy. V prepočte na našu menu tam liter stojí tri koruny.“
Aj keď sa stalo, že prespávali pod holým nebom a v prostredí, ktoré absolútne nepoznali, o drahé motorky sa neobávali. „V tých krajinách, ktorými sme prechádzali, nie je trh s motorkami, preto som mal o motorku menšie obavy ako u nás. Väčšinou sa tam jazdí na mopedoch. Nie je jednoduché zvládnuť takú motorku, pretože keď je naložená, váži okolo 300 – 400 kg a keď sa viac nakloní, ihneď padne na zem. Ja jazdím na cestnej BMW enduro (s vyšším podvozkom, nie klasický športový typ).“
Nehoda v Turecku
Irán Marka milo prekvapil. Čím? „Čakal som zaostalú krajinu, no majú perfektne vybudované komunikácie. Vidieť, že ide o bohatý štát, v ktorom žijú bohatí ľudia. Iránčania jazdia najmä na autách francúzskej výroby a sú agresívnymi až nebezpečnými vodičmi. V Iráne sme boli štyri dni a jediné, čo ma zaskočilo, bolo, že táto krajina je izolovaná od akýchkoľvek informácií zvonka. Nenájdete tam žiadny internet, dokonca ani mobilných operátorov, čiže tam nie je pokrytie signálom. Tie štyri dni sme boli úplne odrezaní od sveta. Iránčania nás ako cudzincov zastavovali, oslovovali, pozývali na pohostenie – boli veľmi priateľskí. Živo sa zaujímali o veci, ktoré sa dejú vo svete a vôbec sme nemali pocit, že by nám chceli nejako ublížiť,“ hovorí Marek, ktorý sa dostal i k ochutnávaniu miestnych špecialít. „Nerád s jedlom experimentujem, preto som bol veľmi opatrný. Mne veru chýbal rezeň a klasická slovenská kuchyňa. Ale nebolo to najhoršie - za ten mesiac sa mi dokonca podarilo pribrať na váhe,“ dodáva s úsmevom.
Počas cesty sa im nevyhli ani nepríjemnosti. Najväčšou bola nehoda, ktorá sa stala jednému z partie pri príjazde do Istanbulu. „Turek nedal prednosť kamarátovi a ten mu vrazil do auta. Ihneď sa strhla hádka, na miesto nehody sa zbehlo veľa Turkov a my sme z toho vôbec nemali dobrý pocit. Našťastie v Istanbule žije náš kamarát – tiež motorkár, ktorý vybavil, čo bolo treba. Policajti nakoniec uznali, že na vine bol Turek a my sme mohli pokračovať ďalej.“
Toto nebola Markova prvá dobrodružná cesta a zdá sa, že ani posledná. „Už som bol na motorke v Afrike – prešiel som Maroko, Alžírsko, Saharu. Bol som i na Ukrajine. Západnú Európu ani nepočítam. V hrubých rysoch sa už črtá cesta do Turkmenistanu, Tadžikistanu a do ázijských krajín, ale všetko závisí iba od toho, či sa nám podarí vybaviť víza,“ dodáva.
