ej dome sa usídlil roj.
„Snažil som sa s tým niečo urobiť, zabíjal som ich tak, že som obalil latu handrou a tĺkol som ich. Stále však vychádzali ďalšie. Poštípali ma viackrát aj na tvári pri oku. Nemohli sme nič robiť,“ bezradne krčí plecami Anton Varga. Manželka sa dokonca pokúšala ničiť včely chemicky. „Skúšali sme na nich obyčajné postreky na muchy, je tam predsa napísané, že to je aj na osy, tak sme mysleli, že to zaúčinkuje aj na včely. Kúpila som aj zopár Biolitov a nepomohlo.“
Svojou radou prispeli aj včelári. Radili zamurovať dieru, ktorou vylietavali. Nebolo to nič platné, samé si vyhrýzli cestu von len desať centimetrov od pôvodného vchodu.
Vtedy už domáci vedeli, že je zle. Včely si predsa dokázali samé vyhrýzť cestu z priestoru pod strechou medzi kladami. Hoci vylietavali zo zadnej časti domu von, z vnútornej strany majú Vargovci kuchyňu, a tak sa báli. „Od druhej do tretej popoludní vylietavali najviac. Vonku sa vôbec nedalo pracovať,“ spomína si Anton Varga.
Na príčine je zrejme nezodpovedný včelár, ktorému uleteli včely, a to do slova a do písmena. Ich osud musel však spečatiť odborník na hmyz, ktorého zavolal starosta Bernard Fraňo. Odborník Jozef Brestovský (na snímke vľavo) mohol len skonštatovať, že včely síce prinášajú úžitok, lebo opeľujú rastliny, ale nekontrolovaný chov v rodinnom dome môže byť pre obyvateľov životu nebezpečný.
Odborník najprv dve a pol hodiny striekal včely špeciálnymi chemickými prípravkami. Po dezinsekcii sa vrátil o dva dni. Vtedy sa už dostalo k slovu aj búracie kladivo. Vytvoril dieru, a keď nazreli dnu, uvideli úžasné dielo včiel. „Pod strechou medzi hradami boli zavesené plásty ako slanina v udiarni,“ vysvetľuje pán domu. Všetky plásty, aj keď plné medu, museli vybrať von. Podľa domácich sa včely prisťahovali k nim asi pred mesiacom, ale pri pohľade na veľké plásty bolo jasné, že včely sa tam usídlili už skôr. „ Prvýkrát prileteli nad dvor v pondelok na začiatku júna. Slniečko svietilo, len nad dvorom zostala tma, taký bol ten roj veľký. Roj sa usadil do ríny a mysleli sme si, že stadiaľ potom odletel niekde preč. Nevšímali sme si to, lebo z dvora zmizli,“ hovoria Vargovci. To, čo zažívali posledné dni, nazvali živelnou pohromou.
Autor: ab
