Ružu sme našli sedieť na lavičke na námestí pri fontáne. Ufúľané tričko schovávala pod ešte viac zašpinenú teplú bundu. Krátke nohavice jej odhaľovali nohy, ktoré od kolien dole zjavne trápi nejaká kožná choroba. Dojedala broskyňu a tvrdila, že sa ponáhľa, i keď vlastne ani nie je kam.
Už po prvých vetách sme zistili, že komunikácia s Ružou bude problematická. Nerozumela jednoduchým otázkach, splietala rôzne odpovede, skákala z obdobia do obdobia a nevedela si spomenúť ani na najzákladnejšie veci – ako sa volá, koľko má súrodencov či koľko porodila detí. „Helena sa volám, za slobodna Stojková. Ako dieťa sme bývali s rodičmi na Mexiku. Nepracovala som, až teraz, keď som bola vo výkone trestu. Za čo ma zatvorili? Neviem. Tuším za príživníctvo,“ mámili se z Ruže odpovede, na ktoré sme väčšinou museli čakať aj niekoľko sekúnd, prípadne otázky niekoľkokrát zopakovať. „S priateľom sme mali byt, ale nás vyhodili, lebo sme neplatili. Nestačili sme platiť, aj keď sme sa skladali na nájomné. Poslali nás do Cukrovaru, lenže ja som si tam nevedela zvyknúť, preto som odtiaľ odišla. Radšej budem sama vonku ako tam. No keď je najhoršie, chodím do Cukrovaru prespať – k rodine, ktorá tam býva. Volali ma k sebe, ale nechcem. Veľmi by som chcela niekde bývať – s chlapom,“ hovorí Ruža. Na otázku, koľko má detí, odpovedala dosť zaujímavo. „Neviem, koľko ich mám, ani kde sú. Ale možno ich ani nemám. Bola som totiž na potratoch.“
Okrem odpykávania si trestu vo väznici, odkiaľ sa Ruža údajne vrátila cez zimu, bola i niekoľkokrát hospitalizovaná na psychiatrii. „Liečila som sa a veľmi mi to pomohlo. Brala som tabletky, pichali mi injekcie a cítila som sa lepšie ako teraz. Dávali mi najesť, mala som kde spať, mohla som sa okúpať...“
Ruža sa nám posťažovala, že niektorí ľudia jej robia zle – naháňajú ju, ubližujú jej. „Ale niektorí sú dobrí – porozprávajú sa so mnou, aj mi dajú nejaké peniaze. Alkohol? Trochu si dám, ako kedy. Kedysi som však pila oveľa viac.“
Ruža do rána spala pri železničnej stanici. Sama. Nechce, aby jej niekto robil spoločnosť. „Keby som mala peniaze, kúpila by som pečivo, šunku alebo klobásky – mám to rada a už som to dlho nejedla.“ Vety vyslovuje veľmi pomaly a díva sa do zeme. Nám padol pohľad na jej doškriabané a mokvajúce nohy. „Áno, nohy ma bolia, už dlho ich mám také. Vo väzení mi ich niečím namastili, ale nezabralo to. Bola som aj u lekára, zobral mi krv, ale neviem, čo mi zistil. Vyzerá to hrozne, že?“ adresovala nám Ruža otázku, na ktorú aj ona sama poznala správnu odpoveď.
Autor: mm
