rýchlostných disciplínach, pri ktorých sa v trysku prechádza vytýčenou dráhou.
Beáta Potfajová z Banky, ktorú všetci poznajú pod menom Bessina, je na Ranči pod Babicou ako doma. Ešte minulý rok jazdila na domácich koňoch na pretekoch. Sama prepadla láske ku koňom ešte v detstve a keď dorazilo na Slovensko westernové jazdenie, ona už sedela v sedle a na nohách mala kovbojské čižmy.
Ako to vyzeralo, keď ste po prvýkrát vysadli na koňa?
Prvýkrát som vysadla na koňa, keď som mala osem rokov. Do jazdiarne som prišla pešo a keď sa ma spýtali, či chcem prejsť kúsok na koni, odpovedala som, že jasne. Kobyla sa volala Polárka. Sadla som si a povedali mi: Neboj sa, ona s tebou neutečie. Ani to nedopovedali a už cválala so mnou tryskom do maštale. Tak som sa jej iba tuho držala, a vlastne tým som ju ešte nohami pobádala, aby išla rýchlejšie, no nespadla som.
Nebáli ste sa potom jazdiť?
Ani nie. Ale už som aj niekoľkokrát spadla. V nemocnici som bola aj s narazenou panvou. Bez koňa by som nemohla existovať a keby som aj nemohla jazdiť, aj tak ho musím mať. Už asi dvadsať rokov sa tomu aktívne venujem. Ešte „za komunistov“ som jazdievala parkúr. Robila som aj podkoniarku. Westernové jazdenie bolo vtedy zakázané ako amerikanizmus. Ale po prevrate som s tým začala. Westernová jazda je oveľa viac pohodová ako jazdenie parkúru. Westernoví jazdci majú voľnejšie opraty, na parkúre sa jazdí viac „nadupane“. Je dobré, keď sa začína s anglickým jazdením, lebo kto sa učí vo westernovom štýle, je lajdáckejší. Pri jazde vidím hneď, kto jazdil parkúr - ten je určite lepší.
Prečo jazdíte teraz po roku na novom koni?
Predtým som mala svojho koňa, ale na samote mi ho niekto zastrelil. Jazdiť som začínala s ním. V skutočnosti sa volal Tadeáš, ale ja som ho volala Toubi. Teraz som jazdila drezúrny trail na veľkej kobyle, a to je jeho dcéra Tajga. Kúpila som ju len preto, že bola Tadeášov potomok, ale Tadeáš bol aj na rýchlostné, aj na drezúrne disciplíny. Tajgu som zobrala, keď mala rok a teraz ju mám štvrtý rok. Jazdím s ňou iba drezúrne disciplíny, lebo na rýchlostné je veľmi veľká a ťažká. Veľký kôň sa tak dobre neotočí okolo sudu ako menší. Na rýchlostné disciplíny mávam väčšinou cudzieho koňa. Aj teraz ho mám požičaného od kamaráta.
Každý súťažiaci má aj westernové oblečenie. Máte aj vy nejaké obľúbené?
Každý si ladí oblečenie s konským postrojom. Ja mám na koni veci čierno-bordové, takže som tak aj oblečená. Mám radšej čierne oblečenie. Kedysi som začínala s bielym klobúkom, lebo všetci mali čierny, ale teraz už má veľa jazdcov biely, tak zase nosím čierny. Oblečenie je dôležité. Pri rýchlostných disciplínach, keď jazdec stratí klobúk, dostane päť trestných sekúnd, preto sa dáva šnúrka okolo krku, aby ho nestratil. Povinný je aj dlhý rukáv a kovbojky. Keď hovoríme o oblečení, je dôležité, aby jazdci nemali vykasané košele, aby vyzerali upravení, pretože laik často hodnotí iba na základe oblečenia.
