Fakírčina je nebezpečné remeslo

nak svojimi vystúpeniami vyráža ľuďom dych. Sú jeho neuveriteľné kúsky len trikmi alebo je ozajstným fakírom - mužom, ktorý necíti bolesť?
„Nie sú to žiadne triky, je to skutočnosť,“ povedal štyridsaťročný fakír na začiatku nášho stretnutia presvedčivo a pokračoval: „Keď vidíte vystúpenie, môže sa to zdať ľahké, ale určite to tak nie je. Často odchádzam z pódia s obhorenými fúzmi, popáleninami a pľuzgiermi.“
Mirovi nebolo nikdy netradičné umenie cudzie. Osemnásť rokov sa venoval šermu. Doteraz je jeho veľkým nadšencom, no šermiarske vystúpenia bolo po čase potrebné pre divákov zatraktívniť. Vtedy začal pokukovať po fakírskych kúskoch. Vyše roka mu trvali prípravy, kým na verejnosti predviedol svoju prvú šou. „Keďže špeciálna škola pre fakírov neexistuje, aspoň nie u nás, musel som sa veľa vecí naučiť sám a pomohli mi známi z Bratislavy. Niečo som odpozeral aj od známeho prievidzského fakíra Dušana, ktorý bol mojím ťahúňom. Aj keď mi nechcel nikdy nič prezradiť, vždy som na niečo prišiel,“ spomína fakír, ktorý má dnes vo svojom repertoári ležanie na podložke z klincov, fúkanie a hltanie ohňa a opaľovanie sa. Mnoho ľudí sa domnieva, že tieto riskantné čísla robí so studeným ohňom. Opak je pravdou. Nie je to nijaký podvod. Každý oheň páli, kto neverí, môže sa dotknúť horiacej fakle priamo počas vystúpenia. „Pri manipulácii s ohňom sa môže stať hocičo. Pri zlom alebo dlhšom fúknutí dochádza k spätnému chodu ohňa. Jeden kolega dokonca začal horieť. Stať sa to môže veľmi ľahko, pretože tekutina, ktorá sa fúka, je horľavina tretieho stupňa. Momentálne na to používam lampový olej. Chutí hnusne, ale musím to zvládnuť. Vždy po vystúpení si ústa neutralizujem mliekom. Raz sa mi stalo, že som tekutinu prehltol, vtedy som však používal deväťdesiatpercentný alkohol - domáci špiritus,“ hovorí Miro a aj napriek hrozbe sa snaží čo najviac pobaviť a zaujať divákov. Ďalším číslom je opaľovanie ohňom. „Na to sú najefektívnejšie večerné predstavenia. Je vidieť, ako mi začne horieť prst a ním si zapaľujem tyčinky. Postupne idem s nimi po dlani, po celej ruke a po hrudi, vytváram tak ohnivé čiary na vlastnom tele. Používam pri tom acetón alebo toluén. Niekedy mi aj po vystúpení vidieť po hrudníku a rukách súvislé popálené pásy kože,“ konštatuje fakír, ktorý je už na bolesť zvyknutý. Len zatne zuby a o chvíľu pokračuje hltaním ohňa a ležaním na podložke z klincov. Podložka je vystlatá hrotmi originálnych klincov, ktoré nemajú rovnakú dĺžku. „Sú fakíri, ktorí používajú pod nohavice pampersky na zadok, pretože najväčší tlak je vyvinutý pri sadaní. Ja nepoužívam nič, len gate z plátna,“ prezrádza na svojich kolegov. On sám nielenže obyčajné ležanie na ostrom povrchu zvláda bez problémov, ale snaží sa ho vylepšovať. „Pri ležaní na klincoch dokážem na sebe udržať človeka. Zatiaľ najviac s váhou stošesťdesiat kíl. Mám to rozpracované tak, že v budúcnosti zvládnem i nejaké autíčko,“ približuje svoje plány Miro Handler. Jeho tajným snom je raz predviesť ležanie na šabľách a rozmýšľa aj nad chodením po žeravých uhlíkoch. Napriek tomu, že mu neustále hrozí nebezpečenstvo, s fakírčinou sa odmieta rozlúčiť a nezvýšil si ani úrazovú poistku. Napriek svojej vášni nedovolí, aby jeho osemnásťročný syn pokračoval v otcových šľapajach. „Musíme si priznať, že fúkanie ohňa je rakovinotvorné, používajú sa pri tom ropné produkty a je to naozaj nebezpečné,“ dodáva na záver fakír Miro.